hovorovým jazykom Košičanov. Dorozumievacím jazykom kupcov, ktorí tvorili hotový babylon, bola na košickom trhu nemčina. Prijatý bol všeobecný úzus: akou rečou sa cudzinec v mestách dorozumel, takú národnosť im pripisoval. Lenže - v stredovekých mestách patrilo skôr k hane, ako ku cit, keď vedel niekto iba jednu reč. V tom by mohol stredovek slúžiť príkladom aj pre súčasnosť.
DLHY PO VÝCHODNIARSKY
Vývojom jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc sa vedecky zaoberá historik prof. PhDr. Ondrej R. Halaga, DrSc. K tejto problematike vydal ešte v r. 1982 vtedajší Mestský národný výbor v Košiciach i v Bratislave separátny výtlačok jeho práce z Historického časopisu. Keďže po jeho päťdesiatročnej mravčej práci vyšiel dvojdielny Východoslovenský slovník, požiadala som ho o overenie niektorých faktov zo stredoveku, ktorým súčasní Košičania nechcú veriť, lebo si myslia, že sa v tomto meste hovorilo odjakživa po maďarsky. Je pravda, že Košičania hovorili po slovensky, presnejšie svojím jazykom, lebo spisovná slovenčina bola až o niekoľko storočí neskôr a či vtedajší stredoveký magistrát naozaj vydával vyhlášky aj v slovenčine. Viedlo ma k tomu aj tvrdenie niektorých vedcov, že východné, t. j. východoslovenské nárečia vznikli zmiešaním poľštiny, maďarčiny, ruštiny, k tomu dokonca v minulom storočí. Podľa toho by sa vylúčil jazyk, aký tu bol v 13. storočí. Ako sa teda rozprávalo v Košiciach?
"Tu bol jednoznačne slovanský živel od prvopočiatku. Veď v prvej mestskej kronike je dôkaz, že v úrade sa hovorilo po slovensky, teda v reči, akou sa medzi sebou ľudia rozprávali. Ak pisár častokrát nevedel narýchlo latinský výraz, napísal ho po slovensky. Napríklad slovo 'šitarka'. Znamenalo staré remeslo, zhotovovanie sietí pre lov vtákov, ktorý bol v Košiciach veľmi rozšírený a aj veľmi výnosný. Lovci sa nazývali 'ptačkare'. Chytaním vtákov vyrovnávali Košičania dlhy. Keď si niekto požičal peniaze, bola o tom zmluva, v ktorej sa uvádzal termín splatnosti. Druhým takým termínom bol návrat kupcov zo Sedmohradska. Aj košickí kupci hovorili 'svojou rečou', dohovorili sa po slovensky aj po nemecky. Košice nemohli byť jazykovo jednotné. Keď sa stali kupeckou metropolou, táto vábila Čechov, Poliakov, Prusov, Haličanov, Arménov, Rumunov, Srbov, Saracénov, Anglikov, Gallikov, Bavorov, Švábov, Rakúšanov, Benátčanov a ďalších, dorozumievacím jazykom bola nemčina. Pre zaujímavosť - jedna ulica za hradbami Košíc niesla meno Venecia - Benátky (podľa kupcov)."
TU PRIDALI, TAM UBRALI
Dokladom slovenskej národnosti "natio Sclavoroum" je podľa Prof. Halagu aj pomenovanie ulice Sclavorum (Slovenská) od budovy terajšej Právnickej fakulty UPJŠ na Kováčskej po Mlynskú. Mnohé názvy ulíc sa menili aj podľa toho, ako si ich význam Košičania vysvetľovali. Menili sa pridaním alebo ubraním, rôznym pochopením. Napríklad v severozápadnom rohu Košíc bola Tehlová ulica. Nemal sa tehlami nič spoločné, veď v nej bola manufaktúra na výrobu srpov (kosákov). Aj tak foneticky hovorili, že tam vyrábajú "ciheľ". Tým, e knižky čítali Košičania v češtine, nemecké, už skomolené pomenovanie srpu, preložili do češtiny ako "cihla" a tak vznikla tehla, Tehlová ulica. Od stredoveku bola v Košiciach zaužívaná čeština, lebo do 18. storočia tu nijaká spisovná slovenčina nejestvovala, ľudia hovorili po "svojom". Nie je náhoda, že aj v Bardejove boli spisy v takomto jazyku. Pokiaľ ide o mix východného nárečia z iných v minulom storočí, prof. Halaga to jednoznačne zamieta: "Je pravda, že o tom fantazírovali mnohí teoretici ešte po vzniku republiky, ale je to nemožné. Existovala oveľa staršia literatúra, kedy nebol Bernolák ani Štúr."
ČEŠTINA - ZNAK VZDELANIA
V Košiciach sa mešťania chceli líšiť od nižších vrstiev, preto hovorili po česky. Samospráva vydávala vyhlášky v troch jazykoch: v nemčine, maďarčine, slovenčine. Čo bolo slovenské, snažili sa mešťania priblížiť českej forme. To bola kultúrna forma ich jazyka. Česi tento jazyk nevnucovali, ale naši sami ho používali, aby dokázali, že sú vzdelaní. V roku 1842 vyšiel v Košiciach český šlabikár, česká knižka bola aj základom výučby v mestských školách, pričom však často nečítali ľudia po česky, ale zase po svojom. Keď písali, vtedy uplatňovali knižnú reč, ale používali aj slová zo svojho jazyka.
Teóriu o vzniku východného nárečia v 18. storočí a o nejestvovaní Slovanom v Košiciach vyvracia aj najstarší písomný doklad o existencii Košíc z roku 1230. Je to kúpno-predajný zápis. Dokladá, že pôdu obrábali ľudia slovanských mien, starousadlícke veľkorodiny v chotárnom spoločenstve, ako bolo vtedy zvykom, a že kaz bol tunajší a bol ženatý, lebo celibát sem ešte nestihol doraziť. Je pravda, že Košice nemohli byť neskoršie jazykovo jednotné, keďže sa do nich prisťahovali Slovania, Maďari, Nemci, Sasi. Preto boli úradné vyhlášky v troch jazykoch.
Dokonalou východnou slovenčinou je vytlačený spevník z roku 1752, ktorý v tom čase vydali v Debrecíne. Listujem v jeho fotokópiách s úctou. Je vytlačený dokonca latinkou a nie švabachom pre potreby kalvínskych veriacich a rozumel by mu ktorýkoľvek starší východniar. V úvode je poznámka: "Z Uharského na slovenský jazyk preložené a verným služobníkom božím k duchovnému úžitku zhotovené." V Debrecíne bolo medzinárodne podporované centrum pre tlač náboženskej literatúry v rôznych jazykoch. Čiže aj v tunajšom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
