Cisárske vojsko a ostatné bojujúce zložky potrebovali kone, ktoré sa stali nedostatkovým a vyhľadávaným artiklom. Začali ich nakupovať formujúce sa vojenské pluky po celom cisárstve od rôznych chovateľov a Husárov do armády verbovali aj s koňom. Kone sa stali nepostrádateľné pre zbojníkov, ktorí často odcudzovali aj od cisárskej armády. Potom im upravovali niektoré morfologické znaky a znova predávali. Niekedy aj vojenskej jednotke, od ktorej ich predtým ukradli.
Viedenský cisársky dvor prostredníctvom svojej Dvorskej vojenskej kancelárie začal organizovať nákup koní pre celú armádu po monarchii. Hľadali sa najvhodnejšie formy, ako získať potrebné kone pre vojsko. Toto obdobie je aj začiatkom činnosti konských handliarov.
Administratíva cisárskeho dvora v druhej polovici 18.storočia začala zakladať vlastné vojenské odchovne pre kone po celej krajine. Vznikali ústavy pre kone, ktoré verejnosť pozná ako "štátne žrebčince". Tie si vyžadovali veľké výmery pozemkov a náročnejšie budovy a stavby. Vtedy majú svoje začiatky žrebčince v Radovci, Piberi, Mezöhegzesi, Bábolné a inde. Ani potom sa nevyriešil nedostatok koní, ale v roku 1774 za panovania Márie Terézie sa začala zavádzať prvá oficiálna registrácia koní po celej monarchii a pre vybraté kone v armáde sa zaviedla kartotéka. Kone vhodné pre armádu naďalej ostávali u chovateľa a za tento čas odchovu dostával majiteľ od štátu dotáciu.
Človek, zaoberajúci sa sprostredkovaním obchodu pri predaji a nákupe koní sa pejoratívne označuje ako "handliar koní". Profesia handliara je náročná, vyžadujúca potrebné schopnosti a dobré povahové vlastnosti. Handliar by mal byť dobrým psychológom a znalcom problematiky v chove koní. Vynikajúci handliari boli Židia.
V roku 1774 Dvorská vojenská kancelária pre nákup koní určila svojho styčného dôstojníka, ktorým sa stal poručík Cavallero, ktorý začal naplno využívať vo svojej náplni služby vrchného židovského handliara koní Hirscha. Takto sa prostredníctvom neho a ďalších židovských priekupníkov rozprúdil nákup koní po celej krajine. V podobnej štruktúre sa postupovalo až do prvej svetovej vojny a dokonca aj po nej, len ľudia sa menili. Poznatky z vojenskej spolupráce so židovskými handliarmi koní sa preniesli v neskoršom období aj do civilného života.
V druhej polovici 19. stor. sa začalo meniť poslanie koní, čo spôsobili technické objavy, najmä v železničnej a automobilovej doprave a zmeny politickej situácie v krajine. Okrem armády čoraz viac nachádzajú kone uplatnenie aj v poľnohospodárstve. Statkári a roľníci potrebovali kone a tie začali vo väčsej miere odchovávať, čím vznikol nový fenomén "zemský chov koní". Začali sa zakladať menšie ústavy pre plemenné žrebce, určené pre reprodukciu koní v zemskom chove pod názvom "štátne žrebčince". Už boli menšie a nepotrebovali rozsiahle pozemky ani náročné stavby a budovy. Takto vtedy vznikli žrebčince v Štajerskom Hradci, Písku, Olomouci, Belehrade, Záhrebe, Debrecíne, Drahowyži a na Slovensku v Prešove (1859), Rimavskej Sobote (1884) a Nitre (1900).
Kone sa od druhej polovice 19. storočia častejšie objavovali na jarmokoch našich dedín a miest. Iniciatívy sa ujali židovskí konskí handliar, ktorí chodili z jarmoku na jarmok a sprostredkovali nákup a predaj koní pre statkárov a roľníkov, ale aj pre armádu. Medzi židovskými handliarmi na východnom Slovensku sa objavili také mená ako Cuker, ktorý býval v Prešove na Bardejovskej ulici, vo Veľkých Kapušanoch Abrahamovič a vo Vranove n/T Róbert Lorbert. Dodnes je žijúcou legendou konského handliara prešovský Izidor Gold, ktorý sa aj napriek svojmu vysokému /89 rokov / veku príležitostne zapojil do sprostredkovania nákupu či predaja koní. V jeho šľapajach pokračuje jeho syn Jaroslav Gold, ale v USA, kde sa tejto činnosti venuje už 36 rokov a úspešne, ale svoju prácu pritom považuje za koníček.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
