to žiadna novinka, ináč to nebolo u nás ani v minulosti. Vezmime si napríklad takú v rámci krajiny maličkosť, akou je mestský vodovod a kanalizácia v Košiciach. O jeho zriadení malo rozhodnúť mestské zastupiteľstvo, teda poslanci, ba aj ministerstvo.
Celých päť rokov bola táto záležitosť vo verbálnej podobe, teda v slovnej výmene názorov, protirečení a argumentov pre a proti mestských radných. Päť rokov rozmýšľali o akceptovaní základných požiadaviek moderného sveta na zabezpečenie hygieny, v ktorej stáli Košice na najnižšom stupienku. Stačili im drevené korytá, plechové vane alebo potok a studne. Košice mali v roku 1898, odkedy sa začala datovať kauza "vodovod a kanalizácia Košíc" okrem verejnýchbudov, hotelov, obchodov aj 1500 budov s 3700 bytmi a žiadny mestský vodovod ani kanalizáciu, v čom zaostávali nielen za európskymi mestami, ale aj za Bardejovom (v roku 1905, kedy sa začala stavba v Košiciach), nehovoriac o európskych mestách.
Francúzi dávno používali vynález madame Pompadoure - bidet, Angličania ako vynálezcovia splachovacích záchodov expedovali do celého sveta svoje Water closed i (WC) zariadenie kúpeľní vrátane kotlíkov na ohrievanie vody a spŕch. Mešťania Košíc sa kúpali v korytách a plechových vaniach v mestských kúpeľoch, menej majetní v kadiach, vo vode zo studní i z dažďa. Takže v roku 1898 bol naozaj najvyšší čas uvažovať o modernizácii mesta aj v tomto smere. S elektrifikáciou to bolo podobné veď všetko nové a najmä vyžadujúce finančné prostriedky sa rodilo ťažko. V roku 1900 začali v Košiciach postupne zavádzať elektrický prúd do jednotlivých mestských častí, do verejných budov i podnikov. Od roku 1907 sa začalo s inštaláciou verejného osvetlenia, ktoré malo nahradiť plynové. Technické nedostatky súvisiace s dodávkou elektriny vyvolali medzi Košičanmi nevôľu voči modernizácii mesta a teda aj proti budovaniu vodovodu a kanalizácie. Ľudí nezaujímalo, že prerušovanú dodávku elektriny zapríčinil nedostatok vody v Mlynskom jarku, alebo nedostatok uhlia v elektrárni. Preto sa nemôžeme čudovať ich negatívnemu postoju. A nielen ich, ale aj otcov mesta. Od spomínaného roku 1898, keď dostala mestská stavebná komisia návrh na zriadenie vodovodu a kanalizácie, začal sa niekoľkoročný ťažký boj medzi členmi mestského zastupiteľstva. Proti bolo dokonca aj ministerstvo. Slovné súboje prebiehali ešte začiatkom roku 1903, keď drvivá väčšina poslancov hlasovala proti s odôvodnením, že mesto ani občania "takú nepotrebnú vec" nepotrebujú. V marci toho istého roka zvolali k tejto problematike mimoriadne zasadnutie mestského zastupiteľstva a to rozhodlo tesným pomerom hlasov 45:43 v prospech vstupu modernizácie do Košíc. Na vtedajšie pomery bola pomerne nákladná - predpokladala tri milióny korún vrátane úpravy komunikácií a dlažby. Kvôli financiám vždy návrh zamietli a trvalo ďalšie dva roky, kým sa v roku 1905 začala stavba. Zverili ju firme Zellerin. Rok predtým vymenovali za hlavného inžiniera Košíc Ing. Gabriela Göndöra z Ministerstva poľnohospodárstva, kde pracoval na oddelení pre hygienu obecných studní, vodovodov a kanalizácie a bol poverený riadením výstavby v Košiciach.
V jej prvom roku nastali prvé ťažkosti. Začali sa likvidáciou firmy Zellerin pre insolventnosť. Pokračovali spormi mesta s firmou R. Wönsch, ktorá vyhrala konkurz na vybudovanie mestskej kanalizácie. Prácu firmy považovali za neodbornú a mesto nesúhlasilo s ustavičným zvyšovaním rozpočtu. Preto vypísalo ďalší konkurz. Výstavba prebiehala dva roky, kým z vodovodov na území vnútorného mesta začali tiecť prvé pramienky vody, t.j. v roku 1907. V prácach pokračovali.
podľa trojzväzkovej správy Ing. Göndöra z r. 1913, z miestnej tlače a publikácie Hospodársky život Košíc od PhDr. Márie Mihókovej, Košice mali ťažkosti s vodou od počiatkov budovania vodovodu. Nebolo jej dosť v prameňoch, Košičania plytvali, kvôli čomu zaviedli regulačné opatrenia i finančné postihy, namontovali vodomery. V roku 1908 pripadalo na osobu a deň 50 litrov vody (v r. 1919 bol priemer 150 litrov a v zime až 173 litrov na osobu.) V súvislosti s výstavbou vodovodu sa treba zmieniť o Ing. Göndörovi, ktorý sa po jej skončení stal prvým riaditeľom prvého podniku Vodárne a kanalizácie. Bol okrem iného aj autorom návrhu fontány za divadlom v Košiciach.
V trojzväzkovom finančnom vyúčtovaní nákladov s podrobnými správami o postupe prác, plánmi a všetkou dokumentáciou, súvisiacimi s vybudovaním stavby vrátane zmlúv, predpisov a pod. sú uvedené aj tieto údaje: náklady na celú výstavbu boli 4 milióny 144 669 korún. Z nich asi poldruha milióna stáli kanalizačné práce, 790 tisíc úprava ulíc, 380 tisíc úprava prameňov vody a vodojemy, 816 tisíc bežné vodovodné práce, 197 tisíc zavedenie vodovodu a kanalizácie do mestských budov.
Nevieme koľko je teraz v Košiciach vodovodných kohútikov, kúpeľní a záchodov. Pre zaujímavosť niekoľko údajov z roku 1919 zo správy o stave vodovodu a kanalizácie: počet vodovodných výtokov podľa rôznych druhov bol 15 446, z toho 1 319 kúpeľní, 6 035 záchodov, 861 umývadiel, 4 995 výtokových kohútikov v miestnostiach, 693 na dvoroch, 85 v obchodoch. Celkom spotrebovali Košice 2 mil. 551 tisíc 321 kubíkov vodovodnej vody, z toho 79,2 perc. pre domácnosti a 3,3 perc. na priemyselné účely.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
