Nezlomila ho maďarská okupácia ani slovenská štátna bezpečnosť

Pred niekoľkými týždňami sa na knižnom trhu objavilo dielo košického kňaza a právnika prof. Dr. Antona Harčara, ktorý svoje pohnuté životné osudy zhrnul v zaujímavej publikácii "Žil som v Košiciach." Kniha je nielen autobiografickou záležitosťou, ale predovšetkým historickým dokumentom o živote Košičanov nášho storočia. Pozoruhodné je i to, že autor si ako 86-ročný kúpil počítač, naučil sa na ňom pracovať a za štyri roky bolo 500-stranové dielo na svete. Bola to príležitosť stretnúť sa s ním a Košičanom priblížiť najzaujímavejšie okamihy jeho života.

"Na svet som prišiel v šarišskej dedinke Močidľany ako šieste dieťa - Trojkráľový darček svojim rodičom v smutnom čase vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914," začal Dr. Harčar svoje rozprávanie. "Mal som sedem mesiacov keď ma mama niesla na rukách odprevádzajúc s celou rodinou otca do vojny. Okúsiac zajatie i tvrdosť práce prístavného robotníka na Volge sa po štyroch rokoch šťastne vrátil domov. Netešil som sa s ním dlho. Desaťročný som odišiel do Košíc do 4. triedy ľudovej školy. Do maturity mi otca nahrádzal strýko, ktorý bol v Košiciach generálnym vikárom."

Rodina očakávala, že Anton bude pokračovateľom duchovnej cesty svojich príbuzných aj mamin brat bol farárom v Ražňanoch. Prekvapil ich však, keď vyhlásil, že chce byť lekárom. Strýko Štefan Hartsar, u ktorého býval, rešpektoval jeho rozhodnutie, ale finančnú podporu na štúdiu mimo Košíc mu nemohol sľúbiť. To rozhodlo o tom, že si podal prihlášku do kňazského seminára v Košiciach. Vďaka dobrým študijným výsledkom sa po 1. ročníku dostal na teologickú fakultu univerzity v Insbrucku.

Pod tirolskými Alpami

Profesori európskeho formátu, medzinárodná spoločnosť študentov i nádherná okolitá príroda núkajúca v lete vysokohorskú turistiku a v zime lyžovanie, to všetko priaznivo vplývalo na úspešnú formáciu osobnosti pre budúce povolanie. Pomohlo hojiť i rany nad stratou milovaného otca a o rok neskôr i dobrodinca ujka Štefana.

"Mojou najkrajšou spomienkou na študentské časy bola príležitosť, ktorú som dostal po vysviacke," spomína Dr. Harčar. "Po krátkom čase výpomoci na fare v Ruskove som sa vrátil do Insbrucku a pripravoval sa na doktorát. V zimnom semestri som dostal nečakanú ponuku hradného kaplána v grófskej rodine D´Avernas na zámku Freybühel neďaleko Grazu. Hlavou tunajšej rodiny bol vdovec a otec siedmich dospelých detí, troch synov a štyroch dcér. Všetci si ma obľúbili a prijali za člena rodiny. Pobyt na zámku bol pre mňa veľmi užitočný, pretože do rodiny prichádzali mnohé vznešené návštevy zo zahraničia."

Po skončení štúdia sa A. Harčar vrátil do Maďarmi okupovaných Košíc. Biskup Jozef Čársky ho poveril vyučovaním biblických vied v seminári. Situácia bola ťažká. Musel sa zdokonaľovať v maďarčine, lebo slovenskí bohoslovci z Košíc odišli a namiesto nich prišli seminaristi z Maďarska. Dostal sice dvojizbový byt, ale prostredie v ktorom musel žiť, mu bolo cudzie. Útechou boli hodiny náboženstva, ktoré vyučoval v jednej slovenskej triede na maďarskej meštianke. V tom čase sa zapojil aj to činnosti v Slovenskom katolíckom kruhu /SKK/, kde sa udržiaval slovenský kultúrny i náboženský život. Založil ho biskup Čársky v roku 1932 a mal sídlo v dome na dnešnej Alžbetinej ulici 14. Cieľom spolku bolo pomáhať rozvíjať duchovné a spoločenské záujmy, mravné, náboženské a sociálne potreby katolíkov z Košíc a okolia, prehlbovať náboženský a národný život členov a posilňovať v nich ducha slovenského katolíckeho porozumenia. Počas maďarskej okupácie bola činnosť SKK ustavične stredobodom pozornosti maďarskej polície a neznášanlivých maďarských občanov.

V roku 1939 pápež Pius XII. vymenoval za diecézneho biskupa pomaďarčeného Slováka Istvána Madarásza. Biskupa Čárskeho ustanovil za apoštolského administrátora častí diecéz košickej, rožňavskej a satmárskej. Biskup Čársky sa potom presťahoval do Prešova. Na fare sv. Alžbety ostali iba štyria slovenskí kapláni. Aj tých sa cirkevná vrchnosť prekladaním postupne zbavovala. A. Harčara poverili vedením Mariánskej kongregácie, ktorá pracovala pri SKK. Zadovážil si odbornú literatúru, zostavil pracovný plán pre formovanie mladých ľudí v duchu kresťanských ideálov a horlivo sa pustil do práce. Jeho činnosť však bola tŕňom v oku policajnej vrchnosti. V roku 1940 po skončení zimného semestra musel zo seminára odísť, "lebo ako Slovák bol rušivým prvkom v jednotnej výchove maďarského kléru". Vyčítali mu že bol členom politickej strany hoci v nijakej nikdy nebol. Duševne veľmi trpel. S bolesťou znášal vyčíňanie maďarských výtržníkov na slovenskej polnočnej svätej omši v seminárnom kostole.

Najsmutnejšie Vianoce

"Najsmutnejšie Vianoce som zažil v roku 1944, keď v jeseni vládnu moc prevzala Strana šípových krížov nyilasi," spomína ďalej Dr. Harčar. "Stalo sa tak v súčinnosti s gestapom a nemeckou okupačnou armádou. Na očistenie mesta od nežiaducich občanov nyilasovci zriadili zvláštnu komisiu. Táto zostavila zoznam asi 1200 nespoľahlivých občanov." A. Harčar bol medzi nimi.

"Na dušičky 2. novembra večer prišli ku mne do bytu dvaja ozbrojení muži a oznámili, že ma zatýkajú. Keď som sa opýtal, kde majú zatykač, jeden z nich udrel na pažbu pušky a povedal tu. Prikázali mi teplo sa obliecť, vziať si deku a batoh s jedlom. Priviedli ma do budovy židovského detského domova na Floriánskej ulici. V dome už bolo plno ľudí. Medzi nimi i niekoľkí moji priatelia a známi- väčšinou už odstavení úradníci mestskej správy a osoby židovského pôvodu. Nikto nevedel, čo nás čaká. Jedlo nám prinášali príbuzní."

Na štvrtý deň si ich prišiel pozrieť gestapácky dôstojník v doprovode policajného poručíka. To sú všetci komunisti, povedal. Protestovať proti tomuto nemalo zmysel ani mužovi v kňazskej reverende. Na šiesty deň pritiahli pred budovu dva nákladné vagóny. Pred domom boli totiž železničné koľaje vedúce do pivovaru Bauerneblovcov. "Pochopil som, že bude nasledovať transport do koncentračného tábora. Keď medzi príbuznými nastala panika, na vytrhnutú stránku z vreckového kalendára som napísal testament a dal ho do rúk niekomu z okolostojacich. Zachoval sa mi dodnes."

Okolo ôsmej večer dozorca zakričal dve mená doktor Kaifer a doktor Harčar. "Oboch nás odviedli na políciu kde nám oznámili, že sme boli zaistení pre vážne podozrenie, z toho, že paktujeme s Benešom. ´Prepúšťame vás na slobodu, ale budete pod stálym dozorom´ povedali nám. Dozvedel som sa, že za naše prepustenie intervenoval biskup Madarász." Dva týždne sa skrýval na fare v Ruskove potom si našiel nový úkryt v krypte dominikánskeho kláštora, kde sa zachránilo ďalších vyše 20 prenasledovaných ľudí. Teror pokračoval aj po deportácii zaistených ľudí na Floriánskej ulici.

V okolí mesta bolo plno ukrývajúcich sa mužov a mládencov. Ale to už pod Dargovom duneli kanóny. Do týchto krušných dní zapadli aj Vianoce a Nový rok. Boli to jeho najsmutnejšie Vianoce, ktoré nemohol verejne sláviť. Prežil ich v úkryte, kde sa pripravoval na stretnutie so Sovietskou armádou. Učil sa azbuku i čítať a písať po rusky.

Obdobie perzekúcie

"Po ´Víťaznom februári´ ma upozornili priatelia, že aj mne hrozí prenasledovanie," pokračuje Dr. Harčar v spomienkach. "Ich varovanie bolo pravdivé. Už 2. marca ma navštívil člen Štb Ľudovít Božoň, ktorého som poznal prostredníctvom jeho manželky. Povedal mi, že má príkaz odviezť ma do Bratislavy. Predtým však urobil prehliadku môjho bytu, ale nič nenašiel." Oblečený v kňazskej reverende najbližším rýchlikom v samostatnom kupé cestoval so svojim sprievodcom do Bratislavy.

"Hoci som nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, chceli odo mňa informácie o činnosti Demokratickej strany," pokračuje Dr. Harčar. "Obvinili ma, že som od Dr. Fedora Thurzu prevzal dvetisíc amerických dolárov na akýsi antiboľševický front. Bola to vykonštruovaná lož. Vyšetrovanie trvalo niekoľko dní. Dozorcovia si z väzňa v reverende uťahovali, ale ja som na ich poznámky nereagoval. Dokonca mi na druhý deň ponúkli pomaranč. Vypočúvanie bolo veľmi ponižujúce. Fotografovali ma, brali otlačky prstov, zaradili ma do zločineckej kartotéky."

A. Harčar od detstva trpel na opakované zápaly priedušiek. V osudnom roku 1950 mal vybavený liečebný pobyt v Luhačoviciach. Policajti ho aj tam našli. V pamätný deň svojej kňazskej vysviacky 25. júla sa vracal z prechádzky. Keď vošiel do budovy, čakali naňho dvaja príslušníci NB z Uherského Hradišťa. Mali príkaz zatknúť ho a previezť do Močenoku. Preškoľovací kláštor bol v letnej rezidencii nitrianskeho biskupa a volali ho aj koncentračný tábor pre rímskokatolíckych kňazov.

"Až v roku 1954, keď som už bol na fare v Nižnom Slavkove, som sa dozvedel, že ma odvliekli omylom. Na vypočúvanie ma vozili striedavo do Leopoldova, Bratislavy a odtiaľ znova do Leopoldova. Po trinástich mesiacoch násilného odlúčenia som sa vrátil späť do Košíc. Na váhe mi ubudlo 12 kíl. Röntgenové vyšetrenie potvrdilo tuberkulózu pľúc. Zotavoval som sa v Štóse i v Tatrách. Ani v tomto zúboženom stave ma moji prenasledovatelia nenechali na pokoji. Delegovali ma na Celoštátny mierový zjazd katolíckeho duchovenstva v Prahe. Pre chorobu som odmietol účasť."

Justičný unikát

Mierováci sa s jeho zdôvodnením neuspokojili. Ustavične ho pozývali na rôzne mierové zasadnutia, o ktoré i napriek tomu, že mier je vecou jeho srdca, nejavil záujem. "Prekladali ma z miesta na miesto. Len čo sa mi podarilo s veriacimi niektorý kostol obnoviť, alebo pripraviť peknú slávnosť, musel som odísť na iné miesto. Na moju totálnu diskreditáciu zneužila štátna bezpečnosť činnosť Slovenského katolíckeho kruhu, ktorý napokon musel zaniknúť, aby vládnuca moc mohla skonfiškovať dva domy s kompletným zariadením. Dnes sú už opäť majetkom cirkvi a slúžia pôvodnému účelu."

Životné útrapy, prenasledovanie a vypočúvanie ho nezlomili. Popri kňazských povinnostiach dnes už 91 ročný pápežský prelát mons. prof. ThDr. Anton Harčar bol až 42 rokov predsedom Diecézneho tribunálu, čo je justičný unikát. Arcibiskupský archív uchováva niekoľko tisíc strán zápisníc o platnosti či neplatnosti vyše 130 katolíckych manželstiev, alebo odlúk, ktoré riešil. Keď odišiel do dôchodku na oddych ani len nepomyslel. Dáva si do poriadku svoj bohatý archív a pracoval na spomínanej knihe.

Za jeho celoživotnú pedagogickú a kultúrnu prácu v košickom regióne, za ľudskú statočnosť a hrdinstvo ako aj za tvorivé činy v kultúrnej a cirkevnej oblasti mu pred mesiacom odovzdal Rudolf Bauer vyznamenanie Za zásluhy a rozvoj Košického samosprávneho kraja.

Magdaléna KOHÚTOVÁ