následné cunami, každú chvíľu pribúdali, a ľudia si pri rozsvietenom stromčeku hovorili - ´ako dobre, že tam nie sme´. Či už obyvatelia nášho mesta, tak aj z ďalších miest Slovenska, v tomto prípade skutočne vyviazli "so zdravou kožou." Zrejme sa pri tejto tragickej udalosti ukázalo, že nižšia životná úroveň môže byť niekedy paradoxne aj výhodou. Aspoň vo svete zaznievajú na našu adresu takéto hlasy, pretože kým v iných krajinách sa robia obrovské finančné i materiálne zbierky, u nás ako keby sme stáli bokom. Hoci sa cez Slovenský Červený kríž i ďalšie organizácie zbierkové aktivity dejú, a najnovšie sa pripojila už aj spoločnosť Orange, stále to nie je ono.

Ťažko povedať, prečo je to tak. Zrejme svoju úlohu skutočne zohráva fakt, že pre väčšinu Košičanov sú tieto krajiny veľmi ďaleké, nedostupné a čo oko nevidí, to srdce nebolí. Televízne šoty alebo fotozábery stále nemusia na človeka až tak emotívne zapôsobiť ako keby tieto miesta poznal aj z vlastnej návštevy. Potom by bol možno ochotnejší siahnuť do peňaženky a poslať stovku či tisícku.

Tragédia prišla aj vo veľmi zlom čase. Prežívali sme Vianoce, po ktorých sme boli a ešte aj sme finančne vytrasení. Mnohí si tiež peniaze nechávali na novoročné zľavy v obchodoch. No a v takom prípade čo tam po nešťastníkoch v Srí Lanke, keď si môžem za necelú tisícku kúpiť mikrovlnnú rúru. Alebo sme nedávno pri televíznych obrazovkách ´blbli´ pri súťaži Dievča za milión a odušu sme mobilmi posielali hlas svojej vyvolenej. Toto SMS-kové tipovanie sa ešte neskončilo, pretože teraz držíme palce speváckym Super star, a tiež sme ochotní posielať neskutočné množstvo hlasov. Na Silvestra ich víťazka dostala viac ako 120-tisíc, minulotýždenný dokonca 172-tisíc. Koľkože je to v prepočte peňazí?

Viem, že takýto pohľad na vážnu situáciu a ľudskú tragédiu je cynický. Pravdou je, že keby sme všetci v meste zozbierali pre postihnutých po sto korunách, pri počte 240-tisíc obyvateľov by z toho bola celkom slušná čiastka. Život nás ale naučil, že nie všetky zbierky aj končia tam, kde na ne niekto čaká alebo kde by sa za ne malo postaviť čosi, čo by bolo NAŠE. Dnešní päťdesiatnici si určite pamätajú, že sme ako mladí chodili brigádovať na výstavbe futbalového štadióna na VŠA. Alebo sa robila zbierka na alweg, na ktorú dali oduševnelí Košičania naozaj veľa peňazí. Doteraz sa nevie, kde skončili, kto sa obohatil, kto sprivatizoval naše peniaze.

Za seba hovorím, že je mi úprimne ľúto, čo sa v cunami postihnutých krajinách stalo. Za seba hovorím ale aj to, že kvôli niektorým ľuďom bez chrbtovej kosti viem pochopiť ako ťažko podávame kúsok chleba alebo čosi na oblečenie, keď nevieme, komu adresne ich dávame.

Alžbeta LINHARDOVÁ