Drezúra s ručnou brzdou sa jej zišla
Novinárka na voľnej nohe a tiež poslankyňa mestského zastupiteľstva PhDr. Katarína Čižmáriková vodičák robila len pred 17 rokmi, čo je podľa nej dosť neskoro. Ale skôr sa nedalo. Doma auto nikto nemal a u Čižmárikovcov sa kúpilo až potom, keď sa splatili mladomanželská a ďalšie pôžičky.
"Sprvu šoféroval len manžel, ale keď som bola nútená precestovať s chorým synom pol mesta, zaprisahala som sa, že ovládanie volantu musím zvládnuť. Využila som pritom trošku aj protekciu, inak sa totiž na zaradenie do kurzov čakalo aj dva roky." K. Čižmáriková si však neuvedomila, že záver kurzu ju čaká v zime, a už vonkoncom nemohla tušiť, že pre istotu sa pridá aj snehová kalamita, ktorá bola v roku 1987. Hovorí sa však, že každé zlo je aj na niečo dobré. Dnes to vysoko oceňuje, pretože jej nerobí problém jazdiť po snehu, ľade, v čapanici.
Jej učiteľ v autoškole presadzoval teóriu, že človek sa musí v prvom rade naučiť parkovať. Tvrdil, že dopredu vie jazdiť každý hlupák, ale cúvať bez ťukesov len málokto. "Nuž a tak sme dosť dreli zaparkovanie cúvaním medzi dve autá odstavené pozdĺž chodníka. Chválim aj jeho druhú teóriu - vedieť jazdiť tam, kde bývaš. I keď som takmer dostala šok, keď mi v pol kopci na Furči kázal zastaviť a potom sa pohnúť s pomocou ručnej brzdy, musím povedať, že neskôr sa mi táto drezúra veľmi zišla."
Dnes K. Čižmáriková ako reprezentantka jemnejšej časti ľudstva, o ktorej tá mocnejšia hovorí, že baby sú nanič šoférky, celkom dobre ovláda zimnú školu šmyku, zaparkovanie, cúvanie i jazdu do kopca. "S režisérom Emilom Spišákom som sa dokonca chytila, že asi nie som žena, keďže podľa jeho teórie ženské hľadajú na zaparkovanie len také miesto, kde môžu vojsť autom rovno."
Pre K. Čižmárikovú auto teda nie je postrachom a rada sedí za volantom. Posadila sa zaň aj hneď vtedy, keď mala ešte novotou voňajúce vodičské oprávnenie. Pravda, keď mala absolvovať prvú šoférsku jazdu, išla asi dvadsiatkou a mala ´mrť v očiach´. Nejaký čas potrvalo aj to, kým sa naučila, kedy má preradiť, lebo auto už na nižšom stupni reve. "Toto sú ale momenty, ktoré sa praxou postupne získajú. Dnes je pre mňa auto, mám Fiat Stilo, každodennou potrebou. Okrem natankovania na všetko ostatné využívam servis. Ukazovali mi aj to, ako sa vymení koleso, ale asi by som sa do toho pustila len vtedy, keby som ostala visieť na ceste, po ktorej dva dni nič neprejde."
Ako vodička je ale vzorná. Kde sú v obci stanovené nízke rýchlosti, tam ich neprekročí. Trošku ťažšiu nohu má iba na úsekoch, kde je široká, suchá cesta a dostatočná viditeľnosť. Nechce nič riskovať. Raz sa jej už stalo, že jej na Furči skočila do cesty deva utekajúca na autobus. Nič sa našťastie, nestalo, ale odvtedy je za volantom dvakrát pozornejšia. A už určite nebude šoférovať a súčasne jesť langoš, aby pri 10-kilometrovej rýchlosti neťukla do vozidla autoškoly. Raz sa jej to v Komárne už stalo...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
