Keď sa chcela Cindy poďakovať, dala svojmu ošetrovateľovi facku

Košická zoologická záhrada sa okrem prekrásneho prostredia a stále pribúdajúceho počtu zvierat môže popýšiť aj niečím, čo jej vynieslo aj certifikát o tom, že ju čaká zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Postarali sa oň známe medvedie pätorčatá Mišo, Ťapík, Bubu, Cindy, Dazzle, ktoré nedávno oslávili tretie narodeniny.

Ich zrod v januári 2002 sprevádzalo obrovské prekvapenie. Mama totiž k svojim krásavcom nikoho nepustila, a tak pracovníci zoologickej záhrady len tipovali, koľko brumčaní počujú. "Raz sme zhodne tvrdili, že sa ozýva len jeden medvedík, potom sa nám zdalo, že sú minimálne dvaja. Okolo medvedieho rodičovského páru to vôbec bolo také čudné. Otec bol vykastrovaný a ešte stihol splodiť päťlístok," rozhovoril sa o období spred troch rokov riaditeľ košickej zoo Ing. Karol Seman CSc.

Bola to radosť, ale i obavy

Medvedica sa od prvej chvíle o troch svojich chlapcov a dve dievčatá veľmi vzorne starala. Keď sa po prvýkrát podarilo ošetrovateľovi odlákať ju od nich, lebo ani na medvedí krok sa od nich nevzdiaľovala, prišla šanca uvidieť ich. Všetky medvieďatká boli vzorne vylízané a krásne voňali materinským mliekom. Bolo však evidentné aj to, že pätorčatá mamu ničia. Každé bolo hladné, každé chcelo mliečko a nakŕmiť päť papáčov, to jej bralo silu. Do popredia sa dostávalo aj druhé riziko, mliečne žľazy mala len dve, a dostať sa k nim dokázali len tí priebojnejší. Menšie a slabšie medvedíky ostávali zväčša hladné. Aby zoologická záhrada zachránila medvediu mamu, aj troch menej drzých chlpáčikov, padlo nekaždodenné rozhodnutie...

"Bola som na liečení, keď mi syn Vlado, ktorý je od prvej chvíle ošetrovateľom medveďov, zavolal. Povedal, že ak náhodou nesedím, nech si sadnem, lebo má pre mňa správu - doma máme tri medvedíky. Nezmohla som sa v tej chvíli na nič iné, len na otázku, či náš dom ešte stojí. Myslela som si totiž, že priviezol väčších, zdatnejších a nie chlpaté guľky, ktoré ste mohli držať doslova v dlani," zapojila sa do debaty o medvedích začiatkoch Marta Zmudová, mama ošetrovateľa Vlada. Ale od prvej chvíle aj ´mama´ malého Bubu, o ktorom veterinár vyhlásil, že možno neprežije ani 48 hodín. "Ja som ale chcela dokázať, že žiť bude, a tak som ho zobrala do parády," hrdo prehlásila M. Zmudová.

Manžel Ivan sa stal ´otcom´ Jogiho a syn Vlado si zobral slečnu - Cindy. S týmto rozdelením súhlasili aj chlpáči, pretože od prvej chvíle sa motal každý z nich pri svojom novom ´rodičovi.´ Zmudovci doteraz nechápu, ako je možné, že si ich medvedíky nepoplietli. Stačilo napríklad, ak drobci šantili na dvore a niekto z ošetrovateľov zatlieskať rukami, čo bol signál, že sa ide jesť. Tri motovidlá sa k nim v momente začali ´rútiť´. Pritom samozrejme, každé sa chcelo dostať na ruky svojmu opatrovateľovi.

"Spočiatku nám na kŕmenie stačili tri fľaše. No hej, lenže ani to nebolo jednoduché. Učte maca piť cez cumlík...," pridal svoje spomienky s novými obyvateľmi v ich dome Ivan Zmuda. Najmä s Bubum boli problémy, pretože keď dostal fľašu do papuľky, chvíľku pocmuľkal a zaspal. Stále ho bolo treba poťahovať za noštek, aby sa zobudil a jedol. Niekedy kŕmenie trvalo i hodinu.

Mali doma tri bábätká

Starostlivosť Zmudovcov o medvedíky bola rovnaká ako keby mali bábätká. Najprv dostávali medvede cez cumlík vo fľašiach sunar. Ale naraz ich museli mať pripravených niekoľko, lebo keď niektorý z nich jednu dopil, okamžite, bez zastavenia, túžil po druhej. Inak boli schopní kusať, škriabať. Hlad bol zlý... ´Drobci´ robili ešte jednu vec. Bubu svojej ´mame´ s obľubou olizoval bradu.

"Mal ju rád, stále ju olizoval alebo sa ju snažil dostať do papuľky. Aj sme sa s Ivanom smiali, vraj čo povedia ľudia, keď ma uvidia, akú mám bradu ocmúľanú, čo to so manžel mnou robí...," šibalsky sa rozosmiala M. Zmudová. Cindy dala po kŕmení Vladovi po každýkrát ako vďaku facku a Jogi sa poďakoval Ivanovi tým, že mu v lone po jedle vždy urobil potrebu. Riedku aj hustú.

"Postupne sme im jedálniček obohatili o krupičku. Sprvu ju pili cez fľaše s cumlíkom, neskôr sme sa učili jesť lyžičkou. Vtedy už bola krupica hustejšia, k nej postrúhaná mrkva a pridali sme aj medík," hovorí M. Zmudová. Postupne sa varil až 12-litrový kastról krupice. A to bolo len jedno kŕmenie. ´Bábätká´ po každom jedle Zmudovci odvážili a ich hmotnosť zapisovali. Potom sa čakalo, presne ako u bábätok, aby si odgrgli, a prišiel čas oddychu. Niekedy si išli ľahnúť s cumlíkom v papuli, inokedy im postačilo súrodenecké ucho.

Zväčša spali tak, že si ľahli jeden cez druhého a cmuľkali si navzájom uši. No úplne na začiatku, keď k Zmudovcom medvedíky prišli, musel s nimi spať Vlado na zemi, prikrytý dekou. Tak veľmi totiž kňučali, hľadajúc mamu, že sa to nedalo počúvať. Keď si ľahol, pritúlili sa k nemu, vliezli pod neho ako pod maminu a okamžite plač prestal.

Sodoma - gomora

Medvedíky rástli ako z vody. Keď k Zmudovcom prišli, mali hmotnosť od 1,4 do 2,7 kilogramu. Keď po troch mesiacoch odchádzali, priemerne váha ukazovala 40 kíl. Tak ako im pred očami rástli z dňa na deň v hmotnosti, tak to bolo aj v obratnosti. Ivan Zmuda si pamätá, že kým v jeden deň sa snažili vyliezť na konár stromu a stále z neho spadli, po týždni ostal zarazený, keď videl pohyb v korune stromu.

"Veľmi skoro sa naučili liezť aj tam, kam nemali a robiť to, čo sa nesmelo," spomína. "Raz bolo na dvore podozrivé ticho. Keďže aj u dieťaťa platí, že ak stíchne, treba byť v pohotovosti, v prípade macov to platilo trojnásobne. Nemýlil som sa. Aj s koreňmi vytrhol Bubo zo zeme egrešový krík a vo veľkom obhrýzali kôru stromov. Vlado im preto nosiť občas vŕbové konáre, aby mali čo kúskať."

Na mesiac sa dostali k Zmudovcom aj ostatné dva medvede, ktoré dovtedy žili pri mame. Vtedy sa po prvýkrát jasne ukázali rozdiely, ktoré sú medzi nimi. Kým "zmudovské" trojčatá boli trošku menšie, vynikali obratnosťou a boli aj priateľskejšie. Dvojčatá od mamy sa prejavovali ´divšie´ a stále sa ťahali do kúta, aby si chránili chrbát. "Ich sa nám ani nepodarilo naučiť, aby jedli z fľaše. Skúšali sme to preto s lyžičkou, no bieda. Nielenže ich niekoľko zničili, ale na sebe sme museli mať hrubú bundu a na rukách kožené rukavice. Inak by sme skončili s riadnymi ranami. Hrýzli vľavo a vpravo. Aj som sa hneval, že ja toho svojho kŕmim a on sa mi odmení tým, že ma rachne a pošpiní," vyslovil výčitku Ivan Zmuda.

"Jeden z nich ma dokonca začal naháňať po záhrade," spomenula si na ďalšiu príhodu pani Marta. "Veruže mi to nebolo jedno. Neviete si ani predstaviť, akú mal rýchlosť. Musela som kričať na Vladka, nech príde a odpúta jeho pozornosť. Našťastie, potom začal utekať za ním a ja som sa mohla vydýchať,

Medvedíky majú krstných rodičov

Na párty, ktorá bola v zoologickej záhrade pri príležitosti osláv 3. narodenín, nechýbali ani niektorí krstní rodičia.

"Náš je Bubu, ktorý bol najmenší, najútlejší. Dcérka Ivanka, keď jej riaditeľ zoo všetkých mackov ukázal, okamžite povedala - áno, Bubu. No a ja, ktorý na dcéru trpím, som to zopakoval - áno, Bubu," s miernou nadsádzkou sa o pozícii krstného otca rozhovoril riaditeľ Dexie banky Imrich Urbančík. Svojmu krstňatku spolu s manželkou priniesol medík, sladkosti, piškóty. "Bol som medzi krstnými rodičmi asi prvým osloveným, ale neľutujem. Vidieť ich, je vždy krásny pocit. A ešte musím povedať, že keby riaditeľ zoo K. Seman nebol riaditeľom zoo, mohol by robiť bankového obchodníka alebo aspoň poisťováka. Vždy nájde tisíc spôsobov, ako z vás vytiahnuť sponzorské alebo krstné peniaze," dodal I. Urbančík.

Krstným otcom Ťapíka je niekdajší prezident U. S. Steelu John H. Goodish, ale v aktivitách ho doteraz zastupuje viceprezident U.S.Steelu pre personalistiku a organizáciu Martin Pitorák. I ten priniesol sladkosti a svoje krstňa nimi opapal.

Puto stále funguje

Zmudovci majú na medvedíky veľa spomienok. Ďalšie zvieratká by už ale k sebe nezobrali, lebo všetko krásne sa raz musí skončiť. "Lúčenie bolo priam na nevydržanie, plakali sme za nimi ako diví. Dokonca aj náš pes Cyro bol smutný. Nechcel žrať a báli sme sa, že sa z toho žiaľu pominie. Najväčšou kamarátkou mu bola Cindy, ale aj ostatní medvedíci s ním robili, čo chceli. Doslova mu napríklad viseli na koži pri papuli a on ich nosil po dvore. Aj dvoch ďalších, ktorí k nám prišli neskôr, potom skrotil," dodala pani Marta.

I dnes, keďže Vlado je naďalej medvedím ošetrovateľom, sa ho Zmudovci pýtajú, čo je s medveďmi nové, ako sa majú, čo povystrájali. Ich syn je asi jediný človek v zoo, ktorého skutočne rešpektujú. On tvrdí, že je to preto, lebo v ňom stále vidia svoju mamu. "Raz sa mi stalo, ale to už boli medvede naspäť v zoo, že som sa v ich výbehu pošmykol, spadol a Cindy labami dopadla na moju tvár. Je to neuveriteľné, ale i keď ma poranila, takže som na oko nevidel a dva týždne som maródoval, stihla na labe stiahnuť pazúre. Inak neviem ako by som dopadol. Asi katastrofálne."

Stále v strehu

Naviac, Jogi a Bubu mu hneď išli na pomoc. Sú to doslova jeho osobní ochrancovia. Vlado zistil už aj to, že keď sa od neho nepohnú, je lepšie sa otočiť a odísť z výbehu preč, lebo ostatní nemajú náladu a mohli by mu nechtiac ublížiť. "Medvede tiež môžu mať svoje lepšie a horšie dni. Vážne je to s nimi aj preto, že medveď nemá mimiku tváre ako vlk alebo tiger, ktorý pred útokom zodvihne chvost. Maco nič. Z tváre sa nedá vyčítať, čo urobí v najbližšej chvíli."

Vlado tvrdí, že hoci ich dosť pozná, dáva si radšej pozor. "Hlavne sa neslobodno medveďom pozerať do očí. Najmä v prírode to platí. Priamy pohľad maco vníma ako výzvu na útok," tvrdí Vlado, ktorý má pre niektorých svojich miláčikov iné mená ako sú na listoch krstných otcov. Dával im ich podľa známej rozprávky o medveďoch. "Ťapíka volám Jogi a Miška zas Balu. Na tieto mnou dané mená reagujú, kým Ťapík a Miško macom im veľa nehovoria."

Vlado Zmuda ešte prezradil, že svojich chlpatých miláčikov naučil aj niektoré posunky. Vedia napríklad poprosiť, poďakovať, aj vyjadriť mám ťa rád. Povedia mu to tak, že dvihnú labu, potom si ju olížu a nakoniec priložia na srdce. "Medvede sú veľmi učenlivé tvory. A keď im dáte niečo sladké, sú v učení úplne jednotkoví žiaci," dodal V. Zmuda.

Veľká medvedia rodina, ktorú tvorí spolu 9 chlpáčov, sa 1. mája tohto roku dočká súvislého výbehu. Také čosi, aby bolo toľko macov na jednom území, nie je nikde, v žiadnej zoo v Európe. "Svojou silou si plochu určite rozdielia. V prírode totiž platí, že teritórium si medvede delia podľa možností nájsť si jedlo. V zoo im tento problém odpadá. Jesť dostávajú, takže o územie by nemala byť žiadna bitka," tvrdí riaditeľ zoo K. Seman.

Kto je zvedavý, čo medvede robia po tieto dni, pretože nespia, mal by sa prísť do zoo na ne pozrieť. Od jari do jesene sa totiž často skrývajú za listami stromov, a tak môžu byť návštevníci možno ukrátení o možnosť obdivovať ich. Zato teraz, keďže sú stromy holé, je ideálna šanca pokochať sa pohľadom na slávne košické medvieďatá.

Alžbeta LINHARDOVÁ