MESTO PÔSOBILO AKO ROZHRABANÉ HNIEZDO SRŠŇOV
Začiatkom roku 1848 otriasol Európou celý rad revolučných výbuchov. Spôsobilo ho viacero faktorov, ten najdôležitejší však bol, že sa prežil konzervatívny svet ustanovený po porážke Napoleona na viedenskom kongrese v roku 1815. Jednotlivé revolučné centrá Európy sa navzájom ovplyvňovali a šírili svoje vplyvy naprieč celým kontinentom. Pomerne rýchlo sa tento kvas, nazvaný neskôr historikmi ako "Jar národov" dostal aj do Uhorska a sem k nám do Košíc. Najprv, 12. januára 1848 povstal ľud v Neapolskom kráľovstve, 22. februára prišiel na rad Paríž, 13. marca to vybuchlo vo Viedni, kde padol Metternichov režim, 15. marca povstala Budapešť a nasledovali ďalšie európske mestá.
PRÍCHOD REVOLÚCIE DO KOŠÍC
V minulom popise predrevolučných nálad a udalostí sme citovali výlučne z Plathovej kroniky, dnes teda pre zmenu začneme kronikou Tutkóovou. Ten popísal prvé porevolučné týždne v Košiciach dosť stručne, najmä keď to isté obdobie porovnáme s Plathovými záznamami:
"V roku 1848 vyvolali správy z Pešti a Viedne mmoriadne vrenie aj v Košiciach. Dňa 14. marca skoncipovali v Pešti "Žiadosti Maďarského národa" v dvanástich bodoch a v nasledujúci deň ich aj nechali verejne vyhlásiť. Dňa 18. marca boli rýchlo vytlačené aj tu /v Košiciach/ a rozdávané zvedavému ľudu. Mestské a župné vrchnosti sa usilovali koordinovanou činnosťou znemožniť porušovanie verejného poriadku a výtržnosti a zaviedli niekoľko dočasných opatrení zodpovedajúcich vtedajším náladám. To znamenalo zavedenie slobody tlače a ustanovenie Národnej gardy. Mestská občianska stráž bola premenovaná na Národnú gardu a rozdelená na tri pešie kompánie /roty/, jeden oddiel husárov a oddiel horských strelcov.
V dôsledku nepokojov v Báčke a Chorvátsku určili Košice za miesto, kde sa mal konať nábor pre deviaty honvédsky batalión /domobranecký prápor/, nazvaný neskoršie batalión Karkulka /po maďarsky Piroska záslóalj/, kvôli tomu, že nosili červené čiapky a hrdinsky sa chovali v bojoch. Za ich kasáreň bola určená budova konviktu, ktorá bola asi od polovice mája, po odchode žiakov chovancov, prázdna."
Revolúcia v Budíne a Pešti /vtedy to boli ešte dve samostatné mestá/ prebehla v podstate pokojne, manifestačnou formou. Naformulovali sa dvanásťbodové politické požiadavky, zrušila cenzúra, vytvorila samostatná uhorská vláda a zriadila uhorská domobrana nám známa aj pod maďarským menom "Honvéd". Vo Viedni tieto požiadavky akceptovali, vlastne ani nemohli inak, veď sami tam mali na krku vlastnú revolúciu, naviac prepukla 17. marca ďalšia v Miláne a dostupné vojsko bolo poslané prednostne tam. Prejdeme teraz ku Plathovej kronike, ktorá mapuje udalosti oveľa podrobnejšie a samozrejme ich dopĺňa jeho vlastnými moralizujúcimi úvahami:
"POKLADÁM EŠTE ZA POTREBNÉ...
...vopred upozorniť na jednu vec, na to, ako veľmi sa halí sebeláska do lásky k vlasti, ktorou je potom manipulovaný dav národa, vedený k poslušnosti nádejou, strachom a fanatizmom, pričom divným vrtochom oklamaný hynie častejšie a ako utekajúce vojsko strháva so sebou aj tých dobromyseľných a umiernených, ktorí na bojísku obstáli zdatne, pomýšľajúc zvíťaziť a nikdy nezutekať Už predtým som spomenul, že pod mámivým heslom spoločného dobra sa veľakrát skrýva láska k sebe a vlastnému pohodliu, aj za cenu krvi spoluobčanov. Ach ako veľmi ma práve láska k vlasti privádza do rozpakov, keď viem, že môže i nemusí byť predstieraná.
Keď otriasla celou Európou zúrivosť Francúzska /februárová revolúcia v Paríži je považovaná za hlavný spúšťač revolúcií v roku 1848/, nedalo sa zabrániť tomu, aby to vyrušilo zo 137 ročného blaženého pokoja aj Uhorsko s našimi Košicami. Dňa 15. marca bola zostavená a riadne predložená snemu kráľovstva petícia Pešťanov v dvanástich bodoch. Za tri dni o tom prišla zvesť aj do Košíc, a tu sa najprv občania zarazili, čo je to zač, čo tak opantalo niektoré duše. Potom sa postupne všetkým pootvárali oči, pričom bolo najviac takých, ktorí si mysleli, že na nič také nemožno ani len myslieť a že také čosi sa nemôže stať.
Štátu predložená petícia formulovala žiadosti v dvanástich bodoch: 1, Slobodu tlače a zrušenie cenzúry, 2, Nezávislé ministerstvo v Budíne, 3, Každoročné snemovanie, 4, Rovnosť pred zákonom, 5, Národné zhromaždenie, 6, Znášanie spoločných nákladov, 7, Zrušenie urbariálnych vzťahov v spoločnosti, 8, Súdnictvo prísažných s platenými odmenami, 9, Národnú banku, 10, Prepustenie politických väzňov, 11, Spojenie so Sedmohradskom, 12, Prísahu vojska na ústavu. Uhorskí vojaci nech nepôsobia mimo hraníc kráľovstva, avšak neuhorskí nech vlasť opustia. Nota bene - vopred upozorňujem, že budem písať otvorenú pravdu o tom, čo som zažil.
Dňa 18. marca priniesla pošta správy o tom, čo sa stalo v Pešti, a ja som sa zhrozil, lebo sa mi zdalo, že vidím rozhrabané hniezdo sršňov a ôs za onou národnou radosťou z dosiahnutej slobody, ktorú mnohí silne manifestovali a verejne ju vyhlasovali. V duši som potichu premýšľal o tom, že mnohým bola vec už známa, ale priznám sa, že som s povzdychom počítal s následkami. V nasledujúci deň v nedeľu 19. marca ráno sa skupina stojaca v centrálnom mestskom parku po krátkej porade pohla okolo desiatej hodiny rýchlym krokom k domu richtára, pána Františka Rimanócziho a tiež k jeho zástupcovi, aby sa domohla verejného zhromaždenia. Pán Rimanóczy žiadosti vyhovel."
KRONIKA POKRAČUJE...
... podrobným, priam denníkovým popisom udalostí: "Dňa 20. marca sa konalo všeobecné zhromaždenie ľudu, na ktorom bol prečítaný intimát vznešenej Miestodržiteľskej rady, podľa ktorého je prvý bod predloženej petície sloboda tlače v skutočnosti už uvedená do života. O ostatných slobodách však bol už opatrnejší, v každom prípade čo najviac umiernený a zdržanlivý v mene hesiel "Nech žije kráľ! Nech žije vernosť k dynastii!" Pero tejto písanej reči však bolo predsa len namočené do atramentu pomiešaného so žlčou a keď ju čítali, vyvolávala zatrpknutosť. Žihadlo namierilo na menovaného vyslanca Ľudovíta Wirknera /zastupoval mesto na sneme v Pešti a bol považovaný za proviedenského kolaboranta. Plath chybne uviedol jeho krstné meno ako Karol/ a dožadovalo sa jeho odvolania. Uznieslo sa tiež, aby bola na veži katedrálneho kostola vyvesená trojfarebná zástava, a aby tiež zdobila kamennú budovu mestského domu.
Hoci pokoj v meste a verejný poriadok neboli zatiaľ ani v najmenšom rušené, predsa sa len snažili v záverečných uzneseniach schôdzí, usilujúcich sa o spoločné dobro, predísť takému niečomu tým, že odzneli dva apely adresované patriotom, na základe ktorých sa zriadila komisia pre stráženie spoločného mieru a poriadku. Komisia ustanovila toto: 1, Aby bol zvýšený počet občianskej milície, existujúcej už aj predtým v počte 600 mužov, v prípade potreby ešte viac doplnená, pričom nech nosí pre identifikáciu svoje odznaky, akými sú trojfarebná stuha na ľavom ramene a podobná kokarda na klobúku. 2, Rovnako nech si bez výnimky každý jednotlivec, ktorému je drahá osobná bezpečnosť, vyloží národnú kokardu, nevynímajúc ani úradníctvo.
Výzvy k vlastencom sprevádzali výkriky: Nech žije kráľ! Ústavná sloboda! Rovnosť! Reforma! Mier a pokoj! a Poriadok! Mená podpísaných členov komisie boli: František Rimanóczy, Albert Semsey, Anton Szirmay, Štefan Keltz, Samuel Farkassányi, Ján Bayer, Jozef Kontz, Karol Michályi, Gabriel Varjon, Samuel Török, Samuel Csorba, Daniel Hajdu a gróf František Dessewffy.
Dňa 21. marca sa zdalo, že pokoj v meste síce niektorí porušili rečami, nie však skutkami. Rozdráždenie národa bolo badať na množstve trojfarebných kokárd a zástav, bolo ich 40 až 60, ba možno aj viac, vyložených v oknách súkromných domov, takže aj klérus nosil kokardy na prsiach. Dychtivo sa očakávali a čítali nové správy o tom, čo sa deje v Budíne a Pešti. Pod pláštikom nočnej tmy sa mohlo všeličo stať, čo by v chaose študentskej trmy vrmy 24 členná nočná občianska stráž vonkoncom nezvládla utíšiť, no chvála nebešťanom, nič ani utišovať nebolo potrebné. Čosi by sa malo spomenúť aj o akademickej mládeži, ale pero mi pri tom zdržiava smútok duše. Profesor práva Bokrányi sa postavil na jej čelo, a verejne sa ani netajil, ba vydával to za vlastnú zásluhu, že verboval akademických mládencov za vojakov a viedol ich pod trojfarebnou zástavou. Nech mu odpustí Boh, lebo kráľ mu odpustil a poctil ho úctyhodným úradom." Zdá sa, že v Košiciach sa v tých dňoch usadil pravý revolučný chaos okorenený troškou národného teroru, aspoň tak to vyzerá z čítania Plathovej kroniky. On sám bol zreteľne udalosťami zaskočený.
Text preložil, upravil a ilustráciami doplnil: Jozef Duchoň
Nabudúce si pripomenieme 60. výročie oslobodenia Košíc
Knieža Metternich veľký diplomat a bonviván
ARCHITEKT SVÄTEJ ALIANCIE
Muž s trochu pridlhým menom, knieža Klemens Václav Nepomuk Lothar Metternich Winneburg Ochsenhausen, bol nepochybne jedným z najväčších rakúskych diplomatov všetkých čias. Jeho rod pochádzal z Porýnia, z dedinky Metternich pri Koblenci, kde sa dňa 15. mája 1773 narodil. Už jeho otec bol diplomat a matka sa priatelila s cisárovnou Máriou Teréziou. Vyštudoval práva v Strassburgu a Mohuči a v roku 1801 vstúpil do služieb cisára Františka ako vyslanec v Drážďanoch a neskôr v Berlíne. Plánovalo sa, že sa stane vyslancom v Petrohrade, ale nakoniec po slavkovskej porážke skončil ako rakúsky veľvyslanec v Paríži. Od roku 1809 pôsobil ako minister zahraničia habsburskej monarchie. Vyjednal sobáš Márie Lujzy a Napoleona a rakúsku účasť v Napoleonovom ruskom ťažení.
Neskôr vstúpil do aliancie proti Napoleonovi, a tá ho porazila. Zorganizoval Viedenský kongres, ktorý usporiadal pomery v Európe po Napoleonských vojnách. Zapojil Rakúsko do politiky takzvanej Svätej aliancie, tvorenej najprv Rakúskom, Ruskom, Pruskom a neskôr takmer všetkými európskymi krajinami, ktorá strážila pomery a prípadne zasahovala všade tam, kde by hrozila revolúcia. Ako politik bol nesmierne konzervatívny, vyznávajúc zásadu, že "jedine panovníkom prísluší riadiť osudy národov" a že "panovníci nie sú za svoje jednanie zodpovední pred nikým, iba pred Bohom".
V roku 1821 sa stal štátnym kancelárom Rakúska a časom sústredil vo svojich rukách takmer celú moc nad monarchiou, osobitne po skone cisára Františka /1835/ a nástupe jeho slabomyseľného syna na trón. Stále viac sa stával prekážkou akéhokoľvek pozitívneho vývoja monarchie, takže na seba sústredil nenávisť skoro celej verejnosti. Nakoniec ho zmietla marcová revolúcia, no podarilo sa mu utiecť do zahraničia. V roku 1851 sa do Rakúska vrátil, no do politiky už nezasahoval. Dožil striedavo vo svojej viedenskej vile na Rennwegu a v západočeskom zámku Kynžvart. Zomrel vo Viedni 11. júna 1859.
Metternich býval v mladšom veku veľký fešák, bonviván a čosi ako playboy. Mal nespočetné množstvo mileniek, zväčša z aristokratických kruhov. Asi bolo jeho zvláštnou záľubou zvádzať manželky význačných mužov zo svojho okolia. Medzi jeho "trofeje" patrila manželka ruského generála kniežaťa Bagrationa, vojvodkyňa Zahánska, knažna Lievenova, či manželka francúzskeho maršala Junota. Jeho prvou manželkou bola vnučka presláveného tereziánskeho diplomata Antona Kounica. S druhou manželkou mal syna Richarda, ktorý sa stal tiež diplomatom. Treťou manželkou sa mu stala mladučká dcéra jeho "frajerky" grófky Zichyovej.
HISTORICKÁ PERLIČKA
Prvá uhorská moderná vláda
Uprostred víru revolučných zmätkov menovala 17. marca 1848 viedenská štátna konferencia, samozrejme už bez Metternicha, grófa Ľudovíta Batthyániho ministerským predsedom s poverením zostaviť vládu, o ktorej sa hovorí, že je uhorskou prvou modernou, a s trochou nadsázky aj vládou všetkých talentov. Bola koaličnou, keďže v nej boli zastúpení stúpenci i odporcovia revolúcie. Knieža Pavol Esterházy sa v nej stal ministrom pre styk s dvorom, generál Lazar Mészáros ministrom vojny, gróf Štefan Széchényi ministrom dopravy a verejných prác, František Deák ministrom spravodlivosti, Gabriel Klauzál ministrom poľnohospodárstva a priemyslu, Bartolomej Szemere ministrom vnútra, Jozef Eötvös ministrom pre vzdelanie a cirkevné záležitosti a Ľudovít Kossuth ministrom financií. Táto vláda fungovala do 28. septembra 1848.
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
