Keby syn mamu pozdravil, srdce by jej vyskočilo z hrude
Martin Puzder má 22 rokov. Sviečky na narodeninovej torte ale posledné roky nesfukuje. Nemôže. Tri a pol roka leží na posteli, nerozpráva, nevie otvoriť oči ani ovládať svoje telo a nekomunikuje s okolím. Napohľad je ako keby v kóme, no Martin vníma, čo sa okolo neho deje a pokiaľ pri ňom poviete niečo smiešne alebo ho nebodaj "ohovárate", ústa zošpúli do výrazu pripomínajúceho úsmev. Dokonca aj ruku vám stisne, ak mu ju chytíte do svojej. Otec sa s ním rád pretláča, aby sa ukázalo, kto je mocnejší...
Maťo narukoval na vojenskú prezenčnú službu 3. júna 2001. O mesiac neskôr, 3. augusta, mal 19 rokov. O ďalší mesiac na to, 3. septembra, sa mu stal vážny úraz. Bolo to v dielni. Chlapci - vojaci mali vyrovnať pokrivený nárazník na gazíku. Jeden chalan odstavil auto a Martin sa zohol, že podloží pod vozidlo zdvihák. Podľa všetkého auto však v sebe ešte malo otáčky, a tak urobilo nepredvídaný pohyb smerom dopredu, kde bol zohnutý Martin. Náraz ho pritlačil k stene. Poranené mal ucho, hlavne však hlavu, ktorá dostala dvojúder - od auta, aj steny. Ešte sa síce postavil, ale potom ako podťatý strom padol k zemi zem. Odvtedy ani slovko neprehovoril, oko neotvoril.
Po dvoch mesiacoch tragédia
"Keď za mnou prišli od vojska, nechcela som uveriť, čo sa môjmu Martinovi prihodilo. Na vojnu som pustila mladého zdravého chlapca a zrazu ležalo predo mnou bezduché telo s poškodeným mozgom," s ťažkým povzdychom začala rozprávať o synovej tragédii Irena Puzderová.
Martin ležal na striedačku vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura a v Leteckej vojenskej nemocnici. Rodina každý deň chodila za ním. Obriadiť ho, poláskať. Neskôr si ho na Vianoce zobrali prvýkrát domov. Na Veľkú noc zase a potom sa už medzi biele nemocničné steny nevrátil. Starajú sa o neho doma.
Tým, že leží prakticky nepohnuto na posteli, nevie Martin mame ani sestre pomôcť, keď s ním potrebujú pohnúť, otočiť ho. Obe síce už našli techniku, ako na to, ale aj tak nie je to ľahká vec. "Beťár jeden, a on sa nám ešte škerí, ako by sa smial z toho, že sa s ním trápime," snaží sa nadľahčiť situáciu mama, ktorá po synovom úraze nechala prácu a už sa venuje len jemu. Nepretržite tri a pol roka.
Všetko, čo sa doma deje, točí sa len a len okolo Maťa. Sestra Zuzka neprejde okolo brata ležiaceho na posteli, aby sa k nemu neprihovorila, nedala mu pusu a nevystískala ho. Robí to tri a pol roka, nespočetnekrát denne. Rozpráva mu tiež, čo sa stalo v práci, ako jej dopadlo rande, koho stretla. Martin ju počúva, len na nič neodpovie. "Ja však viem, že ma vníma, pretože úplne inak sa tvári, keď hovorím niečo zaujímavé a celkom inak pri rozprávaní pre neho nepodstatných vecí," presvedčená je Zuzka, ktorá je veľkou oporou rodičom, aj bratovi.
Rodina Puzderová, až na babičku, ktorá doteraz o tragédii nevie, sa správa a robí okolo Martina aj po toľkom čase všetko tak, ako keby sa úraz stal len pred týždňom a už o pár dní by mal vstať z postele a ísť s nimi na prechádzku. Hoci je pod lekárskou kontrolou, nikto z lekárov nevie povedať, aká je perspektíva.
Maťo miloval vymýšľať si
Podľa najbližších Martin bol veľké dobráčisko, ale aj ´vtipálek.´ Do sedemnástich sa mu ani na tancovačky nechcelo chodiť. "Doslova som ho hnala z domu, aby sa z neho nestal pecival. Potom sa však zrejme do nejakej zakukal, lebo občas mi zavolal: ´Mami, kúp mi po ceste z roboty domov ružu.´ Samozrejme, že som ju priniesla. Komu ju daroval, neviem. Domov svoju priateľku ani raz nepriviedol. Kamarátky, s dcérou Zuzkou sme im žartovne hovorili osobné konzultantky, síce za ním chodili, ale maximálne po bránku," vrátila sa v spomienkach do začiatkov prvých Martinových kamarátskych lások mamka.
Spočiatku dievčatá, aj chlapci, chodili za Maťom aj do nemocnice. "Vtedy som sa o ňom podozvedala aj to, čo som dovtedy netušila. Napríklad, že na zábave aj pohár piva vypije, kým ja som si o ňom myslela, že sa na také veci ani nepozrie," pousmiala sa mamina. Veľmi rýchlo však úsmev vystriedal povzdych: ´ako dávno to všetko bolo ...´
Do osemnástich bol Martin chalan ako každý druhý. Miloval muziku, čím viac decibelov, tým lepšie. Druhou láskou boli motorky, aj si jednu kúpil. Treťou záľubou udržiavanie si kondičky. V pivnici rodičovského domu si na to posilňovňu vytvoril. Keď sa blížil čas odchodu na vojenskú prezenčnú službu dosť otca prosíkal, aby mu vybavil modrú knižku. Hlava rodiny nesúhlasila, ´vojnu´ mu vraj treba, aspoň ho tam dajú do laty, naučia poriadku a disciplíne. Martin sa uspokojil až vtedy, keď zistil, že slúžiť bude v Košiciach, vo VLA, čo bolo blízko, kamaráti za ním mohli hocikedy zájsť. Aj chodili. Maťovi bolo až trošku ľúto spolubojovníka z Popradu, za ktorým takmer nikto za mesiac neprišiel.
"Viete, čo Martin urobil? Povedal svojim návštevám, nech si dajú vyvolať k bráne aj tohto chalana, aby nebol taký sám. Kto mohol tušiť, že neskôr práve on bude príčinou synovej tragédie," pokračovala v spomienkach Martinova mama, ktorá sa na mladíka ale nehnevá. Povedala mu to i na omši, ktorú dali za Maťa odslúžiť a na ktorej tiež bol. "Viem, že mu bolo všetkého ľúto a to, čo sa stalo, nespôsobil úmyseľne. Ale aspoň ozvať by sa mohol. Od súdu, ktorý bol pred dvoma rokmi, sme ho nevideli. Vieme len, že sa oženil, má vlastnú rodinu, vlastné šťastie..."
Ťahanie času a získavanie výhod?
Mama, oco, sestra a ostatní príbuzní sa nepriazni osudu nechcú poddať. Hľadajú však pomoc, spravodlivosť a adekvátnu súdnu dohru aj v paragrafoch, prostredníctvom JUDr. Heleny Knopovej.
Podľa doktorky Knopovej sa niekdajšia Vojenská letecká akadémia M. R. Štefánika sprvu s Martinovými rodičmi odmietala baviť. Nedala im ani len zákonnú náhradu. "Vojenským súdom v Prešove zaoberajúcim sa týmto prípadom bol stíhaný Martinov spoluvojak sediaci v inkriminovanom čase za volantom auta," vraví JUDr. Knopová. "V znaleckom posudku bolo pritom komplikovane uvedené, že auto poskočilo preto, lebo nebol vyradený rýchlostný stupeň. Podľa mňa je otázne, či to spomínaný vojak spôsobil alebo nespôsobil. To ale nie je pre mňa podstatné. Ja zastupujem Martina prostredníctvom jeho otca ustanoveného ako opatrovníka vo veci vymáhania náhrady škody."
Takýto komplikovaný postup musí byť preto, lebo Martin je síce dospelý, a teda po právnej stránke spôsobilý na právne úkony, ale keďže je v kóme, súd mu musel ustanoviť opatrovníka. Stal sa ním otec, a otec na zastupovanie oslovil H. Knopovú.
"Žalovanou stranou je v tomto prípade Slovenská republika, ktorá je zodpovedná za náhradu škody z titulu dopravnej nehody, pretože úraz sa stal pri prevádzke motorového vozidla," vraví JUDr. Knopová. "Súbežne je to aj pracovný úraz, keďže sa to udialo počas výkonu vojenskej služby. Poškodený má nárok na bolestné aj na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Základné bolestné vyčíslené lekárom bolo armádou už aj vyplatené. Zvýšiť ho môže súd, ale na ňom musíme preukázať zvlášť mučivé Martinove útrapy." Podľa H. Knopovej podstatnejšia je v tomto prípade ale žaloba o sťaženie spoločenského uplatnenia, teda to, o čo sa kvalita Martinovho života zhoršila. Nuž, a to je nevyčísliteľné.
H. Knopovú hnevá aj prístup štátu, konkrétne Ministerstva vnútra SR, ktoré síce vyplatilo základnú sadzbu, ale potom už nebolo ochotné spolupracovať. "Odvtedy sa všetko veľmi ťahá. Naviac, sudkyňa, ktorá mala prípad pridelený, je dlhodobo na PN, a od mája minulého roku nebolo žiadne súdne konanie. Pritom hrozí, že ak by sa Martinovi stalo to najhoršie, všetky nároky zaniknú. A ja mám pocit, že sa na to niekto zlomyseľne spolieha. Chcem preto urobiť všetko, aby sa vec pohla ďalej," dodala JUDr. H. Knopová.
Má šancu sa z toho dostať
Jedným z tých, čo Martina vyšetrovali, je aj neurológ MUDr. Dalibor Timko z Leteckej vojenskej nemocnice.
"Podľa záznamov mal pacient po úraze ochrnuté všetky štyri končatiny a vážne poranenú hlavu. Okrem iného sa ukázalo nahromadenie vzduchu v mozgovom tkanive, poúrazový edem v mozgu a stlačenie kostí v spánkovej oblasti. Nález poranení bol teda masívny. CT vyšetrenie sa odvtedy viackrát zopakovalo a stav sa postupne upravil. Stále je však v ´cóme vigile´, čo je porucha vedomia, pri ktorej budí dojem bdelého, ale nie je to tak."
Podľa D. Timka sa Martinovo vedomie v stupnici od 3 do 15 pohybuje na šestke, čo je približne na polovici. "V stave spomínanej vigilnej cómy, ak je pacient mladý, má šancu sa z toho dostať. Vyžaduje si to ale veľkú silu a snahu príbuzných a trpezlivosť aj niekoľko rokov, keďže jeho zranenie bolo obrovské. I preto je každý milimeter zlepšenia nesmiernym pokrokom. Určite však nad ním neslobodno lámať palicu," tvrdí MUDr. D. Timko.
Udržiavajú ho ako bábätko
Čas je zrejme najlepším lekárom. I keď rodina hľadá aj iné nádeje. Napríklad aj v podobe veštkýň a psychotroničiek. Tá, ktorá sa mu teraz venuje, je presvedčená, že Martin otvorí oči, vstane z postele, prihovorí sa najdrahším, zájde do "posilky" a potom sadne na motorku, aby išiel pozrieť kamošov.
"A keď príde večer domov, nebude sa vedieť dojesť. Papáč to bol vždy dobrý. Ešte som ani poriadne nezložila tašku, keď som prišla z práce domov a už v nej hľadal nejakú sladkosť. Občas som zažartovala a povedala, že nič nemám. Vtedy skrivil tvár do smutného výrazu. Na Vianoce som koláče musela doslova poskrývať, inak by všetky zjedol," prezrádza mamka, ako mal Martin rád sladké. Neraz skonzumoval i lupienky, oriešky, tyčinky a keď prišla návšteva, hanbila sa, lebo nemala čo dať na stôl. Alebo chcela položiť pri štedrej večeri oblátky s medom, a tých nebolo, Maťo ich pojedol. "V noci som sa občas zobudila na to, že počujem dvierka chladničky a potom šuchot papierov."
"Mňa najviac nahneval vtedy, keď som ráno našla šálku od kapučína, ktoré si v noci urobil. Nechal ju buď na stole alebo v dreze. No umyť ju, to nie. V tom bol lajdák. A ešte v ponožkách. Ostali tam, kde si ich práve stiahol," pridala bonzovanie na bratovu antiporiadkumilovnosť Zuzka, ktorá ale Maťa zbožňuje. Ochotne ho obriadi, umyje, zuby mu vyčistí, aj celé telo vymasíruje a namastí, aby sa mu žiadne preležaniny nerobili.
Martina udržiavajú ako bábätko, ktorému starostlivosť prospieva. Mamime sa zdá, že na posteli aj telesne dospel. Keď išiel na vojnu, bol vraj len tintínkom a dnes má telo ako keby pravidelne cvičil. To tiež dokazuje silu rodiny, ktorá ani na minútku nestráca nádej, že ich Martin, ako v istom známom filme, zase bude preskakovať kaluže...
Vianoce pri posteli
Rodina sa maximálne snaží zvládať situáciu. I keď sú chvíle, kedy to neide. "Celý deň sme sa chystali na vianočné sviatky, od rána sme varili, piekli, ozdobovali. Z večere nakoniec nič nebolo, pretože sme skončili pri Martinovej posteli, kde sme sa pomodlili a hlavne si poplakali," netajila rodina ani smutné momenty. Od Martinovho úrazu pre Zuzku Vianoce a Veľká noc stratili čaro. Chýba jej jeho úsmev, veselosť, šantenie.
Ľudia si na prahu nového roku zvyknú niečo priať. Pani Puzderová vyslovila tri vety. "Božičku daj, aby Martin aspoň niečo povedal. Aspoň to: ´ahoj, mami´, ako ma zvykol pozdraviť. Srdce by mi v tej chvíli od radosti určite vyskočilo z hrude..."
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Rys ostrovid /Lynx lynx/
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
