Keď loď prvýkrát uvidel, zo strachu chcel ujsť

Košičan Martin Fendek päť rokov pracuje na jednej z vyhliadkových lodí brázdiacich svetové moria a oceány. K tomu, aby získal skúsenosti v obsluhe zákazníkov, skoro rok praxoval v istej košickej reštaurácii.´Drel´ tiež angličtinu, ktorá bola druhou podmienkou prijatia na loď. Treťou boli referencie. Čím z viac hviezdičkového reštauračného zariadenia, tým to bolo lepšie a manažér spoločnosti to pri pohovore výraznejšie akceptoval.

"Na interview som išiel do Bratislavy. Pre niekoho to bola päťminútová záležitosť, pre iného aj 25-minútová. Dosť záviselo od šťastia, aké otázky človek dostal, aj ako na agenta z budúcej zamestnávateľskej spoločnosti zapôsobil," vrátil sa Martin päť rokov dozadu, aby zaspomínal na chvíle riadneho nerváku. ´Zlé´ body sa, obrazne povedané, dávali i za vzhľad záujemcu. Kto prišiel v rifliach a neoholený, dosť stratil. Agent si všímal každý detail.

Výsledok pohovoru sa dozvedeli účastníci konkurzu ešte na konci dňa. Ale kedy bude prípadný nástup na loď, na to sa muselo čakať. Martin na pozvánku vyčkával dva mesiace. Inak si ale nič nemusel vybavovať. Všetka ´papierovačka´ bola úlohou agenta spoločnosti, pôsobiaceho na Slovensku. Martinovou povinnosťou bolo sa len zbaliť a včas sa na lodi hlásiť.

Vydržia len silné nátury

Na prvej lodi, bola to Carnival, pracoval každý deň 10 hodín plných osem mesiacov. Teraz, už štyri roky, je na druhej. S nejakým väčším oddychom rátať za ten čas nemohol. Na to, že to nebude ´sranda´, ich ale upozorňovali hneď pri pohovore, aby si to každý ešte raz dobre zvážil. "Dnes môžem potvrdiť, že mali pravdu. Pracovné tempo a nasadenie sú len pre silné nátury. Nečudujem sa, že niektoré dievčatá to vzdajú a aj viacerí chalani majú toho po niekoľkých týždňoch ´plné zuby.´ Okrem tempa sú podstatné presnosť a disciplína. Neexistuje, aby ste zmeškali nástup do práce hoci len o pár sekúnd. Za to sa dávajú ´čierne bodíky,´ pretože hlavní čašníci všetko sledujú a podriadených pravidelne kontrolujú," spomína M. Fendek.

Nemysliteľné by bolo aj prísť do zmeny neupravene. Keď sa stalo, že sa na uniforme (mali ich niekoľko a iné sa obliekali ráno, a iné večer) objavil hoci len drobný fliačik, chýbajúci gombík alebo iná nepríjemnosť, okamžite išla uniforma do práčovne a musel si obliecť inú. Keďže Martin je tmavovlasý a rýchlo zarastal, niekedy ho aj dvakrát denne čakalo holenie. Hladká tvár, bez náznaku strniska, bola tiež predpísanou súčasť kultivovaného vzhľadu.

"A úplne navrchu, ako čerešnička, musí byť úsmev. Hostia si prichádzajú na loď oddýchnuť, nikto teda nie je zvedavý na zachmúrenú tvár obsluhujúceho personálu. Hoci má čašník vlastný problém, nesmie to dať najavo. Jeho povinnosťou je stále sa usmievať. Tomu som sa tiež musel naučiť. Mne však čas na lodi rýchlo ubiehal. Kto má záujem si riadne plniť povinnosti a nemyslieť na hlúposti, ten sa na hodinky nepozerá..."

Martin spočiatku obsluhoval posádku, hudobníkov a účinkujúcich na lodi. Len po troch mesiacoch, keď získal skúsenosť a rutinu, postúpil a dostal sa k hosťom. "Okrem spomínaného úsmevu platí na lodi i ďalšia zásada: hosť má vždy pravdu, nemožno mu oponovať. Aj keď neurobíte chybu, napríklad pri kvalite jedla, treba sa radšej ospravedlniť a čo najskôr vyhľadať hlavného čašníka, ktorý ďalej s klientom komunikuje."

Kto sa snaží, je úslušný a plní si povinnosti, má možnosť postupu. Kto sa ulieva, len sebe škodí, lebo hlavný čašník všetko vidí. Zlé je i to, ak sa na niektorého čašníka hosť sťažuje. Vtedy ide jeho kredit veľmi dolu. Pochvala, pravdaže, znamená presný opak. Na lodi každý hosť vypisuje tiež formulár pozostávajúci z asi 100 otázok. Týkajú sa úplne všetkého, aj teploty a kvality jedla a obsluhy. "Tieto hodnotenia dosť ovplyvňujú to, či si vás po prvom kontrakte ešte zoberú na loď alebo poďakujú za spoluprácu," zdôraznil Martin prísnosť pravidiel.

Obsluhujúci personál tvoria zväčša Európania, no kuchári sú aj z Afriky. Nikto sa nikoho nesmie dotknúť kvôli jeho rase alebo orientácii. Keby sa to stalo, to tiež môže byť dôvod na skončenie práce na lodi.

Všetko je rozplánované

"Každý deň," pokračuje M. Fendek v približovaní svojho života na lodi, "je pred obedom a večerou krátky brífing, na ktorom sa personál zoznámi s jednotlivými chodmi jedál aj ich zložením. Je to dôležité, aby sme vedeli klientovi odpovedať na rôzne otázky. Či si jedlo môže dať ak má napríklad problémy so žlčníkom alebo je alergický trebárs na droždie či soľ."

Niektorí klienti sú už stálymi návštevníkmi lode, lebo sedem alebo desaťdňovú plavbu absolvujú tridsaty či dokonca päťdesiatykrát. Nielenže majú vďaka častej návštevnosti rôzne zľavy, ale môžu si vypýtať aj ´svojho´ čašníka, s ktorým boli pri predchádzajúcich plavbách spokojní.

Raz za týždeň sa medzi 10. a 11. hodinou nacvičuje na lodi poplach. Vtedy každý z personálu musí presne vedieť, aké je jeho miesto a čo má urobiť. Loď je predsa loď a plaví sa po otvorenom mori. I keď je bezpečná a zatiaľ sa podľa Martina absolútne žiadna nepríjemnosť neprihodila, situáciu netreba podceňovať.

"Jediné, čo som už zažil, bola búrka. Vtedy vlny bili do výšky asi nášho piateho poschodia bloku." Inak je ale loď, na ktorej teraz pracuje, doslova mestom na vode plaviacim sa z kontinentu na kontinent. "Loď má 11 poschodí, dlhá je 250 metrov a pojme 1000 ľudí. Keď som ju uvidel po prvýkrát kotviť v Maiami v prístave, chcel som sa otočiť a odísť preč. Tá veľkosť mi nahnala strach."

Na lodi bolo niekoľko reštaurácií, salón krásy, kasíno, kino, divadelná sála, sauna, solárium, fittnes a organizujú sa rôzne fakultatívne výlety. Martinovi sa páči, že loď má aj stabilizátory, takže sa nekolíše, a preto ani morskou nemocou netrpel. "Zato mi mesiac trvalo, kým som na nej prestal blúdiť. Hoci nám dali plánik, nebolo možné sa v tejto spleti hneď orientovať. Prvý mesiac na lodi je celkovo veľmi náročný, veľa vecí je nových a neviete kam skôr skočiť a čo si najprv zapamätať."

Teraz už M. Fendek vie okrem iného aj to, že ak zazvoní lodný zvonec sedemkrát, znamená to, že na lodi horí, ak dvakrát, stal sa niekomu úraz. Mali už aj muža cez palubu. "Vždy a za každých okolností je na lodi prvoradá bezpečnosť cestujúcich. Ak treba, jeden muž dostal napríklad infarkt, doslova za pár minút priletí helikoptéra." Bezpečnosť je naozaj bodom číslo jedna.

Získava poznatky aj pre život na súši

"Práca na lodi je dobrá škola aj pre bežný život. Naučí ako reagovať v strese, ako zvládať situácie, nedať na sebe vidieť prípadnú paniku či zlosť. To sú devízy, ktoré sa vždy zídu. Už som sa presvedčil ako mi pomohli aj doma, v Košiciach, keď som prišiel napríklad do obchodu a dovolil som si ´obťažovať´predavačku, lebo som od nej pýtal, nech mi ukáže tovar z regálu..." Neochota niektorých pracovníkov v obchode a službách je podľa M. Fendeka ešte hrozná. Rovnako i to, že keď vstúpi do predajne, nikto mu na jeho pozdrav neodpovie a predavačky sú zachmúrené. "Keby som sa ja tak na lodí tváril a tak správal..."

K zaujímavostiam, týkajúcim sa personálu, patrí organizovanie národných dní. Vždy ich robí niekto iný. Mali už švédsku noc, dánsku, taliansku, ale aj slovenskú, keďže na lodi pôsobia piati zo Slovenska.

Klient je vždy na prvom mieste

M. Fendeka síce viaže určitá mlčanlivosť, takže konkrétne o klientoch nemohol veľmi rozprávať, ale predsa len niekoľko drobností opísal. Stalo sa napríklad, keďže na vyhliadkové výlety chodia pomerne často seniori, že jeden starší pán pri stole počas večere zaspal. "Dosť som musel rozmýšľať, ako ho taktne zobudiť a poslať do postele. Takt si musím zachovať aj pri rodinách s deťmi, ktoré sú občas neporiadne a na stole po nich ostáva veľa fľakov a ostatkov jedla."

Na jeseň a v zime sú klientmi skôr starší ľudia. Gro tvoria Američania a Mexičania, v poslednom čase pribúdajú Nemci a Švajčiari. Na lodi mali aj dvojicu gayov, ktorí sa v Amerike nemohli zosobášiť, a tak na to využili Kanadu a potom mali svadobnú hostinu.

Jedným z hostí, aj s celou skupinou, bol aj známy herec Antony Hopkins. Na túto párty sa Martin ale nedostal, čašník bol vopred vybraný. Vie však, že sa tam nikto nesmel umelca nič spýtať, čo by sa týkalo filmovania a nebolo dovolené sa s ním ani odfotografovať. Mali aj takého pohodlného hosťa, ktorý si priniesol pohovku na kolieskach. Aj pri obede na nej ležal, a tak jedol. Ďalší klienti sa zase zavrú do kajuty a prakticky celý deň čítajú knihy. Pre nich je toto relax.

V poslednom čase k veľmi obľúbeným patria výlety na Aljašku. Vyberajú si ich hlavne Američania, ktorí žijú celý rok v betónovej a sklenenej džungli a chcú vidieť prírodu, vrátane ľadovcov. Koncom septembra sa zväčša chodí na mexickú riviéru, kde plavba trvá 2-3 mesiace. Populárna je tiež trasa cez Panamský prieplav.

"Okrem Afriky som už navštívil prakticky celý svet. Bol som na karnevale v Rio de Janeiro, prešli sme Južnú Ameriku, boli sme v Japonsku, v Šanghaji v Číne, aj na olympiáde v Austrálii. Na lodi sme vtedy privítali tamojšieho premiéra i herca Mela Gibsona."

Každá krajina je podľa M. Fendeka iná, každá má niečo do seba. Jemu asi najviac k srdcu prirástla Kanada. A potom Slovensko. Pobyt v plávajúcom hoteli považuje za výbornú školu do života. Človek si zarobí, mnohému sa naučí a veľa krajín navštívi. Mrzí ho však, že cestujúci na lodi, ak sa spýtajú, odkiaľ je a on im odpovie, súhlasne pokývu hlavou a povedia: ´Viem, kde to je. Pri Novom Zélande, však...?´ "Snáď sa raz svet naozaj naučí, kde Slovensko leží," dúfa Martin.

Netvrdím, že ešte nezmením svoje predsavzatie, ale zatiaľ som rozhodnutý, že sa po skončení plavenia chcem vrátiť domov. Tu mám rodičov, priateľov, známych. Toto je môj prístav, v ktorom raz definitívne zakotvím," dodal M. Fendek. Kedy to však bude, nevie ani on sám.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.