športovcov. Medzi inými aj svojho syna. Milovník prírody, zvierat a úspešný neprofesionálny výtvarník Ing. Michal Ščasný.

"Som roduverný Košičan, žijem tu už 77 rokov a narodil som sa na dnešnej Štefánikovej ulici na treťom poschodí. Zažil som tu všetko. Myslím si, že môj život bol spokojný a šťastný. I keď sa mi už dva mesiace neozvali z vysokej školy veterinárnej, aby som išiel učiť. Cítim sa teraz trochu zbytočný," rozhovoril sa pred nami nedávno.

Aktívny život a vitalitu mu dodávali najmä huculy a jeho ďalší koníček maľovanie. Ako sám vraví, cíti sa najmä výtvarníkom. Byt Ščasných vyzerá ako jedna obrazáreň. Podarené kresby a maľby majú v drvivej väčšine len jednu tému kone. Apropo kone, ako si k nim doslova mestský chlapec vypestoval vzťah? "Vždy sa mi tieto zvieratá páčili. Ako malému chlapcovi mi darovali na Vianoce hojdacieho koňa. Prejazdil som na ňom celý byt. Ale najviac ma fascinovali živé. Vždy som pozeral z okna na kone, ako ťahajú vozy. V štyridsiatych rokoch pod našimi oknami prechádzala slovenská armáda na koňoch aj jazdci horthyovských oddielov. To ma očarilo. Vždy som sa chcel stať jazdcom."

Na živého koňa si však ešte chvíľu počkal. Až v dvanástich rokoch ho zobral kamarát na dedinu, kde prvýkrát pocítil na vlastnej koži chrbát ozajstného koňa. "A to ma dostalo. Aj z toho dôvodu som vyštudoval Vysokú školu lesnícku v Košiciach, aby som mal blízko k prírode. Za celých šesťdesiat rokov čo som jazdil, som len raz spadol, aj to našťastie nie nebezpečne. Naposledy som jazdil minulého roku, ale verím, že ešte na konský chrbát vysadnem. Keď som začal pracovať v štátnych lesoch, stretol som sa prvýkrát aj s huculmi. A tie si ma podmanili."

Zistil, že práve huculy sú kone, ktoré sú ideálne na prácu v lesoch, ale aj na jazdenie. "Aj keď lesní pracovníci sa sťažovali, že vraj nechcú ťahať. Tak som im poradil, aby skúsili striedať prácu s jazdením. A pomohlo to. Nebol to náročný výcvik, pretože sa nemuseli učiť skákať alebo ísť parkúr, ale len nosiť ľudí. A veruže od mája do jesene na nich jazdili. A v tom je základ úspechu huculov. Nomádi, ktorí jazdili na svojich rýchlych stepných koňoch, nemohli konkurovať huculom v hornatom prostredí, ktoré sú zvyknuté na prekonávanie ťažkých terénov. A preto začal byť ich chov populárny."

Stál aj pri zrode jazdeckého oddielu pri UVL. Trénoval mladých jazdcov, ale od ortodoxných chovateľov sa dočkal aj kritiky. "Vyčítali mi, že sa nestarám o chov. Lenže ja som bol len tréner a nemal som možnosť zasahovať do chovu."

Tak ubiehali roky a chov huculov sa stal srdcovou záležitosťou M. Ščasného. Veľkú zásluhu na tom mal profesor Popesko. V areáli UVL chovali 35-členné stádo. Potom však v roku 1978 museli areál opustiť a ďalší nadšenec huculov Dr. Štefan Karabunda im zabezpečil miesto na družstve v Ruskove. Až nakoniec huculov presunuli do zoo, kde sú dodnes. Kvôli týmto nestorom odborníkom sa naša zoo môže pýšiť, že práve tu je slovenský genofond týchto koní. V zoo je M. Ščasný častým hosťom. Keď mu vyjde čas, trávi tu každý víkend. Okrem toho, že navštívi svoje obľúbené huculy, venuje sa aj svojej ďalšej vášni - kresleniu. Z každej vychádzky si prinesie skice, na ktorých zachytáva zvieratká, rôzny hmyz alebo vtáky.

Začal kresliť ako trojročný a odvtedy neprestal. "Vedel som, že na výtvarnú školu sa nedostanem, tak som začal rozmýšľať, čo budem študovať. Či literatúru, históriu alebo budem jazdiť."

Ale nakoniec si splnil sen aj o výtvarníctve. Bol už síce ženatý, lenže keď sa mu naskytla možnosť ísť diaľkovo študovať výtvarné umenie do Bratislavy, nezaváhal ani na chvíľu. Boli to štyri ročníky plné praktických cvičení. M. Ščasnému tam však chýbalo maľovanie zvierat. "Učili nás, ako sa maľujú hlavy, postavy, krajinky, akty, ale zvieratá nie. Takže ja som si vo voľných chvíľach maľoval zvieratá sám pre seba, až si to všimli moji profesori. Tak mi odporučili, aby som sa prihlásil na štúdium veteriny. Lenže ja som už mal štúdia vyše hlavy, vysvetlili mi však, že vtedy sa dal študovať len jeden veterinárny predmet. Tak som sa prihlásil na anatómiu zvierat. Pri nej som mohol uplatniť svoju záľubu. Po skončení som na univerzite aj prednášal, a to mechaniku pohybu. Naposledy pred dvoma rokmi."

Jeho precíznymi kresbami sú dodnes ilustrované niektoré učebnice zvierat. Ako sa nám však priznal, jeho najväčším snom bolo vystavovať, a aby si aspoň jeden z jeho obrazov našiel kupca. Aj toho sa dočkal. "Chcel som dať svoje obrazy na predaj do Diela. Ale môj profesor bol proti, i keď za mňa hlasovali ďalší členovia komisie, medzi nimi i pán Makara. Nakoniec sa mi sen splnil a z desiatich obrazov, ktoré som mal v Diele, sa päť predalo."

A práve toto ocenenie jeho výtvarnej práce považuje M. Ščasný za najkrajší zážitok, samozrejme okrem vytvorenia pevného rodinného hniezda. "Ženil som sa v roku 1954 a moja manželka má síce rada kone, ale sedela na nich len raz. Moju vášeň zdedili obe moje deti. Prvorodená dcéra sa stala cvičiteľkou voltíže a syn úspešne závodne jazdil na malých aj veľkých koňoch."

M. Ščasný jeseň života prežíva síce spokojne, ale sám s manželkou. Obe jeho deti žijú už mnoho rokov v Austrálii. "Sú od seba na skok, tri dni cesty autom. Dcéra žije v Perthe a syn v Adelaide." M. Ščasný sa však necíti opustený. Dodnes kreslí a v zoo mu pravidelne organizujú výstavy. Vystavoval tiež v tatranských galériách a svoje kreslené vtipy prezentoval po celej republike a v Nitre za svoje žarty získal 3. miesto.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.