a vzápätí vytrhnúť zo sedadiel svojím démonickým smiechom. Hoci od skončenia VŠMU nemá stále angažmán, v súčasnosti ju môžete vidieť v niekoľkých predstaveniach bratislavských scén. Slovenská verejnosť si ju pamätá aj ako moderátorku televíznej hitparády Deka a tí, čo sledujú i súčasnú slovenskú kinematografiu, vedia, že stvárnila postavy v snímkach režisérky Evy Borušovičovej Modré z neba a Vadí nevadí. Slávka, ktorej nie sú cudzie veci medzi nebom a zemou a občas sa venuje aj vykladaniu z kariet, nemá rada, ak sa ľudia nesprávajú tak, ako sa cítia, a získať si ju naopak môžete vnútornou iskrou. Že ani jej iskra v očiach nechýba, sme sa v Košiciach presvedčili nielen na predstavení divadla GuNaGu Nový Caligari, ale aj na druhý deň počas nášho rozhovoru.

Voľné dni počas sviatkov a najmä trávenie Silvestra si mnohí plánujú už dlhé mesiace vopred. A vy?

- My sme s priateľom niekoľko týždňov pred Silvestrom zistili, že vlastne nemáme nič na pláne. On ma síce naháňal, že sa už mám rozhodnúť, ale ja by som bola najradšej, keby také veci prichádzali samé od seba. Okrem toho, ja nemám Silvester veľmi rada.

Prečo?

- Aj preto, že je to také organizované, nespontánne. Že keď si pár dní predtým chcete nájsť nejaké miesto, kde by ste ho chceli tráviť, tak už je všetko obsadené.

Ste vôbec typ, ktorý málo plánuje?

- Neviem plánovať, keď už, tak snívať. Podľa mňa veci vo vesmíre plynú. A keď ich chceme príliš škrtiť, potom prídu okolnosti, ktoré nám to prekazia, aby sme pochopili, že máme žiť tu a teraz.

Stáva sa vám často, že vám veci dopadnú celkom inak, než ste si ich naplánovali?

- Už ani nie, pretože som si uvedomila, že veciam treba dať voľný priebeh. Samozrejme, že mám svoje sny a myslím, že človek si má svoje túžby plniť. Ale uvedomila som si, že treba vnímať všetko, čo prichádza a že mi veci neprichádzajú náhodou. Len si treba povedať, v čom sa cítim príjemne a v čom menej. No stáva sa aj to, že ak momentálne nie je nič lepšie, tak vezmem aj to, čo sa mi nepáči. A často z toho napokon vzíde niečo veľmi dobré.

Takže veci, ktoré majú byť, sú?

- Pýtate sa na osud? Ja mám taký pocit, že sme pod vplyvom genetiky, hormónov, pod vplyvom hviezd, karmických nánosov z minulých životov... Ale myslím, že by to nemalo zmysel, ak by sme nemali šancu aspoň niektoré veci ovplyvniť. Ja tomu hovorím tak, že ak sa človek učí byť si vedomý samého seba, tak vníma ľahšie aj okolnosti, ktoré sa cez neho ´premelú´. Podľa mňa sme spolutvorcami nášho osudu.

Myslíte si, že môžeme svojím vedomím veľa vecí ovplyvniť?

- Myslím si, že nie sme Najvyšší, sme len súčasťou celku. Ale svojím vedomím môžeme veľa vecí ovplyvniť. No len tak, aby to plynulo s prúdom a nie proti nemu. Lebo ak ideme príliš proti okolnostiam, ktoré k nám prichádzajú, tak sa nám to nejako vráti. Je to tlak protitlaku.

Stalo sa, že ste šliapali proti prúdu?

- Áno.

A uvedomili ste si to včas, alebo ste potrebovali dostať po puse?

- Asi som dostala po puse. A veľakrát som si uvedomila, že som bola zbytočne pyšná a že som zbytočne chcela byť vládcom všetkého. Pritom sa stačilo veciam poddať. Až neskôr mi však došlo, že som sa okolností, ktoré prichádzali, bála. Neuvedomovala som si, že nám život môže priniesť niečo, čo na prvý pohľad vyzerá temne, no keď má človek odvahu vstúpiť do toho, zistí, že vo vnútri je to svetlé a dobré. A na toto som musela prísť.

Ako viete (pre)žiť obdobie, ktoré je zlé?

- Ono nikdy nie je celkom zle. Vlastne neviem, či viem také obdobie žiť, ale uvedomila som si, že sa do toho treba položiť a nájsť v tom aj to dobré. Vždy si vtedy poviem, že toto asi má na niečo byť, toto musím prežiť, lebo keď nie teraz, tak to budem musieť prežívať neskôr. A tak sa snažím ísť do toho naplno. A potom, keď si priznám, že som padla na hubu, odrazu vstávam.

Aké otázky si najčastejšie kladiete?

- Všetky možné. Ja mám teraz obdobie, že sa učím krotiť svoju myseľ, aby ma neovládala, ani ja ju, ale aby sme boli kamarátky.

Stávalo sa vám, že vás vaša myseľ ovládala?

- Podľa mňa sa to stáva každému. Človek si často neuvedomí, že v hlave sa premieľa veľmi veľa myšlienok a ak ich nechá vládnuť, tak sa z toho môže aj zblázniť. Najmä pri takom povolaní, aké mám ja. Napr. naposledy sme skúšali predstavenie slovenskej autorky Evy Fraňovej o dievčati, ktoré sa zamiluje do chlapca, otehotnie, on sa na ňu vykašle a ona ho celý čas hľadá a popritom si skladá svet podľa svojich predstáv. A už ani divák, ani ona nemá šancu posúdiť, čo je realita a čo sen. A keď som pracovala s tou hrou, rozmýšľala som aj o svojom živote - prečo som asi dostala tú úlohu, lebo určite to nie je náhoda, rozmýšľala som o svojom vzťahu, o tom, čo by som chcela robiť v budúcnosti, ako sa postaviť k momentálnej situácii a medzitým mi napadalo ešte mnoho iných vecí, čo by som chcela a čo nie. A odrazu toho bolo v hlave tak veľa, že sa z toho nedalo ani zaspať.

Venujete sa teda nejakým relaxačným technikám?

- Začala som cvičiť tai-chi. Hoci na to nemám čas vždy, keď sa tam už dostanem, vypnem telefón a snažím sa sústrediť na cvičenie. Je to aj práca s energiou, pozorujem pritom svoje telo. A myseľ nedostáva priestor sústrediť sa na blbosti.

Vy ste sa venovali bielej mágii a vykladaniu z kariet. Robievate to aj dnes?

- Ja som to vtedy nenazývala biela mágia, ale asi to bola. Mám doma rôzne karty, ale siaham po nich len vtedy, keď mám pocit, že si neviem pomôcť sama. Hoci mám doma Anjelské karty, Zenove karty, bylinky, kamienky, musela som si priznať, že toto nie je život, toto je len pomôcka na to, ako v sebe hľadať rovnováhu a šťastie, alebo pomôcť nejakým kamarátom. No život treba žiť naplno. Lebo človek, keď spadne do mágie, začne sa cítiť dôležitým.

Zaujíma vás, čo vás v budúcnosti čaká?

- Zaujíma, ale mám z toho trochu aj strach. Plánujem navštíviť astrologičku, ale skôr by ma len zaujímalo, pod vplyvom akých planét momentálne som. Nechcem, aby mi niekto vravel, že toto bude tak alebo onak. Lebo, ako som už vravela, myslím, že sme spolutvorcami svojho osudu a nechcem, aby ma nejaká vyslovená myšlienka ovplyvnila a aby som ju začala žiť skôr, než to bude moje vnútorné presvedčenie.

Na javisku dokážete stvárniť čokoľvek, od naivky až po hysterku. Je vám niečo z toho mimoriadne blízke, alebo je reálna Slávka niekde uprostred?

- Vždy som to ja. Vždy je to nejaký kúštiček zo mňa, ktorý zväčším a pozriem sa na to, aké by to bolo, keby som bola taká celá. Jednoducho, je to hra na inú možnú Slávku. Ale sú to aj veci, ktoré odkukám v okolí a chcem si to potom vyskúšať. Je to proste zmes mňa, režisérovej predstavy, niektorých možných ľudí, mojej fantázie, či názoru na danú postavu a tému.

Bola nejaká emócia, s ktorou ste sa museli vyslovene vytrápiť?

- Neznášala som hrať vyzývavé ženy. Roman Polák sa mi preto smial a podľa mňa mi to aj robil naschvál, ale ja som uňho hrala aspoň trikrát v takejto polohe. No potom so si uvedomila, že som mu za to vlastne vďačná. Ani takýto typ postáv totiž nie je zlé si vyskúšať, lebo potom možno dostanem šancu aj na niečo iné, udržujem sa v remesle. Predtým som sa snažila z tej vyzývavej ženy urobiť niečo iné, a to bolo úplne zbytočné. No napokon sa mi podarilo zlomiť samu seba a teraz sa z toho veľmi teším.

Rada prijímate výzvy?

- Ja to nevnímam ako výzvu, ale ako možnú prácu so sebou a ako nejakú ponuku cez text, režiséra prezentovať svoj názor, svoje emócie aj niekomu inému.

Kam by ste sa vo svojom živote chceli dopracovať?

- Ja by som sa chcela hlavne nechať trošku aj prekvapiť. No musela som si priznať, že herectvo ma naozaj baví. Tak trošku koketujem aj s myšlienkou, aj keď nie práve teraz, že by som si možno skusmo trúfla aj na réžiu nejakého menšieho projektu. Neviem, či je to preto, lebo som trochu autoritatívna a ťažko mi je prijímať direktívnu ruku režiséra. Už aj na to si síce zvykám a musela som si priznať, že niekedy sa treba tlmiť a že režisér má naozaj právo veta, ale veľakrát keď čítam text, tak v ňom vidím aj niečo iné. Rada pracujem s textom. Vždy má pre mňa viac rozmerov, rada ich odkrývam. Ja sa to snažím celé obsiahnuť a potom otravujem kolegov tým, že čítaj si to doma, je to ešte aj o tomto a o tomto, uč sa to... A už sa zo mňa stala taká trochu ježibaba a možno je niektorým ľuďom aj nepríjemné so mnou robiť. Proste predstava, ktorú v sebe nosím, už hraničí s režijno-dramaturgickou prácou. A ak to tam nie je, je mi to stále ľúto. Jednoducho, mám potrebu sa vyjadrovať a tvoriť viac ako herečka.

Zadefinovali ste si už niekedy v živote, čo je zmyslom vášho bytia?

- Mať odvahu žiť naplno a byť šťastná. Rovnováha. Hľadám sa, kto som. Ono je totiž príliš ľahké uveriť niečomu - napríklad, bola som chvíľu v televízii a ľudia ma spoznávali na ulici, chválili za predstavenia a je ľahké uveriť vo svoju výnimočnosť a osobnosť, ale je ľahké aj neveriť si a odhadzovať zbabelo svoj talent.

Stalo sa, že ste si niekedy verili príliš?

- Ale iste. A mala som problém aj s tým, že som si príliš neverila. Potom prišli obdobia, no to som si uvedomila až neskôr, keď som bola príliš pyšná a zamieňala som si to za skromnosť. Učím sa veriť si a byť si vedomá svojho potenciálu, ale neprepadnúť tomu.

Vy ste po vysokej škole šli hneď na voľnú nohu...

- Ponúkli mi síce angažmán do Slovenského národného divadla, ale ja som vtedy nevedela, či chcem hrať, či chcem ísť do zahraničia, cestovať, písať... A toto zamestnanie sa mi zdalo byť také trápne, hanbila som sa za to, že som herečka. Potom som si však musela priznať, že herectvo je asi to, čo ma zatiaľ najviac definuje a v čom môžem najviac tvoriť.

Boli obdobia, keď ste sa vyjadrovali aj inak než herecky?

- Ja som voľakedy veľa písala. Môj tajný sen je spievať, ale na to asi musím nabrať odvahu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.