týždeň, to platí na 100 percent: Rekodifikácia Trestného zákona, ktorú predkladá Daniel Lipšic, nemá konkurenciu. V politickej i vecnej rovine bije významom všetku ostatnú agendu.
Jeden z najväčších sporov, ktorý sa pred druhým čítaním Trestného zákona už naplno rozpútal, je stará známa kauza tzv. verbálnych deliktov. Nový kódex už totiž nepočíta s trestnými činmi hanobenia rasy, národa a presvedčenia, a takisto s trestnosťou tzv. osvienčimskej lži (popieranie holokaustu). Keďže medzi najmodernejšie klišé na Slovensku patrí spomínať "charakter štátu" v akýchkoľvek kontextoch, práve tento spor si zaslúži exkluzívnu pozornosť. Na rozdiel napr. od odvolania Šáteka či niektorých reforiem, ktoré sa do tejto súvislosti priplietli trápnym omylom, stíhanie resp. nestíhanie slovných prejavov je ozajstnou známkou vzťahu štátu k slobode a svojprávnosti svojich občanov. Vymedzenie hraníc slobody prejavu je jeden z definičných znakov charakteru toho-ktorého štátu. Spor o tom, čo ešte je a čo už nie je možné v tej-ktorej krajine beztrestne hovoriť a napísať, je rovnako principiálny z hľadiska hraníc slobody ako napr. spor o výšku daní.
Debata o tzv. verbálnych deliktoch na Slovensku už niekoľkokrát prebehla. Častokrát s dobrým výsledkom - napr. predtým, čo Ústavný súd zrušil trestné činy hanobenia republiky a jej predstaviteľov. Základné argumenty je už aj únavné opakovať; poslanci, ktorí chcú osvienčimskú lož a spol. dostať späť do zákona, hovoria najmä o výrokoch Európskeho súdu pre ľudské práva a európskej tradícii, ktorá umožňuje trestať šírenie a podnecovanie rasovej, náboženskej či triednej nenávisti. To platí aj na Slovensku dnes - za prechovávanie (šírenie?) nacistickej literatúry, cédečiek a iných symbolov boli dvaja skinhedi (či čo to bolo) nedávno odsúdení na 3 roky nepodmienečne. Udalosť prešla médiami ako čosi úplne samozrejmé; v Česku by ju sprevádzala šialená diskusia a v susednom Maďarsku by nemohli byť odsúdení. Symptomatická je argumentácia poslanca Polku: "Slovensko ešte nedozrelo tak ďaleko, aby si mohlo dovoliť bezbrehú slobodu prejavu". Tomuto oponujú argumenty ministra Lipšica: Trest odňatia slobody je taký zásah do práv jednotlivca, že na to musí byť nespochybniteľne legitímny dôvod. Slová môžu spôsobovať "emocionálnu bolesť", nie je to však nič pre trestajúcu ruku štátu, máme predsa aj občianske právo. Hranicou trestnosti by malo byť podnecovanie násilia; napr., ak niekto pred rómskou osadou vydá výzvu na útok, tak by už mal byť trestne stíhaný, aj keď k ničomu nedôjde.
Táto debata už obehla Európu aspoň desaťkrát. Nič nemení na presvedčení autora tohto textu, že trestať slovný prejav, ktorého obsahom nie je explicitná výzva či nabádanie k násiliu, je jednoducho zvrátenosť. Bez ohľadu na to, akí blázni a divé zvery sa na vlne nenávistných ideológií v Európe dostali k moci a spôsobili smrť desiatok miliónov ľudí. Je totiž proti základnej normalite, ak slobodní ľudia dávajú štátu do rúk moc rozhodovať o tom, aké názory sú správne a nesprávne, trestné a beztrestné. Ešte aj vtedy, ak žijeme v Európe. Mimochodom, obava z akejsi recidívy je fakticky scestná; ak je Európska únia v niečom nesporne užitočná, tak je to pridusenie partikulárnych nacionalizmov, ktoré sa už nemôžu oživiť vo formách z Weimarskej republiky. Ironickým paradoxom je, že zákaz má úplne opačné účinky, ako si želajú jeho presadzovatelia - zvyšuje príťažlivosť nenávistného blábolu.
To je aj úvod k jednému novému argumentu do tejto starej debaty. Možno nie je nesporný, ale určite zdravý. Keby bol človek presvedčený, že motívy ľudí, žiadajúcich trestnosť verbálnych deliktov, sú čestné a úprimné, tak - dobre. V slovenskom zákonodarstve sa vyskytujú aj podstatne škodlivejšie útoky proti slobode. Je však podozrenie, že ide o zástupnú aktivitu. Paragrafy, o ktorých je reč, sú síce klasické, ale ak sa na vec pozrieme z nadhľadu, sú iba najprednejším vojom vynucovania jazykovej korektnosti, ktorá sa valí ako mor Európou (aj Amerikou). V niektorých štátoch môžete byť už dnes trestne stíhaní nielen za (osviečimskú) lož, ale napríklad aj za prejav tzv. sexuálneho harassmentu. To už nemá nič spoločné s tragickou historickou skúsenosťou, len s idiociou ľudí, ktorí tvoria zákony. V atmosfére, ktorá sa rozhostila, je otázkou času, kedy niekto príde s návrhom trestne stíhať napr. vulgárne výrazy... Mlčiaca väčšina predsa vždy prikývne, že hrubé slovo môže spôsobiť "emocionálnu bolesť"...
Problém je hranica. Kým bude v legislatíve jediný paragraf, ktorý prikazuje trestať síce extrémne, šokujúce, ale iba - slovo, dovtedy bude hroziť, že "ochrana spoločnosti" sa zvrhne do plazivého nástupu totality. Sme na polceste, ide teda aj o charakter štátu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
