2 tisíc km by dnes bolo veľkým hrdinstvom, ale pred niekoľkými storočiami to bolo bežné.
K významným šľachtickým rodom v Šarišskej stolici v minulosti patrili Dessewffyovci. Ich pôvodnou vlasťou bola stolica Požega v bývalej Juhoslávii. Ešte v 16. storočí tam vlastnili rozsiahle majetky a na okolí mali značný spoločenský a hospodársky vplyv. V pôvodnej domovine si v prídomku začali uvádzať "z Csernoku" a svoje priezvisko si vyformovali do tejto podoby koncom 15. a na začiatku 16. storočia. Uhorsko práve v tom čase sa dostávalo pod vplyv Osmanskej ríše a to bol najväčší dôvod prečo sa rod z Balkánu presťahoval do severovýchodných oblastí Uhorska.
Prvý z rodu svoje služby cisárovi Ferdinandovi ponúkol Ján Dessewffy, ktorý vo svojej pôvodnej vlasti bol županom stolice Požega. Stal sa radcom Uhorskej komory a boli mu prinavrátené jeho pôvodné výhody. Obdržal donáciu feudálneho panstva Kamenického hradu v Šarišskej stolici a patrili mu majetky v Krivanoch a Toryse. Ján Dessewffy sa stal aj zemepánom niektorých ďalších obcí na okolí, ktoré dovtedy patrili šľachticovi Jurajovi Tarczayovi, ale v roku 1556 mu ich odobrali pre postoje pri voľbe kráľa v roku 1526 a Juraj Tarczay vtedy podporoval Jána Zápoľského.
Z Kamenice sa Dessewffyovci postupne rozšírili do ďalších miest a dedín Šarišskej stolice. V 17. storočí sa jeden z nich usadil v Hanušovciach n/T. a tam sa v roku 1667 narodil Štefan Dessewffy. Čoskoro osirel a ako 17-ročný sa dal na vojenskú dráhu - stal sa husárom. Z vojaka chudobnejšej šľachty Šarišskej stolice sa za 5 rokov pôsobenia v armáde prepracoval až na poľného maršala. Bojoval po boku významných osobností a vyznamenal sa najmä v bojoch proti Turkom. Jeho vojenský postup bol pomalší, ako u iných, preto lebo pochádzal z chudobnejšej šľachtickej rodiny a tiež preto, že niektorí jeho rodinní príslušníci bojovali na strane kuruckých povstaní. Na druhej strane jeho veľkým ochrancom bol princ Eugen Savojský, ktorý mu všestranne pomáhal. Po dlhom čakaní v armáde mu až v roku 1727 oficiálne pridelili vlastný pluk husárov (po smrti baróna Pavla Babočaja).
V roku 1714 za verné služby v armáde Štefan Dessewffy dostal od cisára donáciou majetky v obci Fintice v Šarišskej stolici aj finančnú odmenu 30 tisíc zlatých. V roku 1735 žiadal povýšenie do hodnosti generála kavalérie, ale znova neuspel. Preto sa v roku 1736 rozhodol po 57 rokoch vojenskej služby odísť z armády na svoje majetky do Fintíc. Bol to práve on, ktorý nasadol na koňa a v jeho sedle z Porýnia až na východné Slovensko prišiel do Fintíc, kde žil až do smrti v roku 1742. Majetky po ňom prešli na jeho synovca grófa Samuela (1711 - 1776). Štefan sa venoval zveľaďovaniu svojho hospodárstva, štúdiom a stretávaniu s ľuďmi, ktorí si ho obľúbili. Bolo to v období, keď vrcholila prekatolizácia. Na výstavbu Piaristického gymnázia a kláštora v Sabinove 10 tisíc zlatých z peňazí, ktoré získaval v ťažkých bojoch počas svojej vojenskej 57 ročnej ceste. Pre toto gymnázium zanechal ešte 1500 zlatých. Veľkou mierou sa zaslúžil o zhotovenie hlavného oltára vo Veľkošarišskom kostole zasvätenom sv. Jakubovi.
Pochovaný je v krypte sabinovského r. k. kostola a na múre vo vnútri kostola je aj epitaf s jeho vyobrazením v plnej vojenskej zbroji. Podobné vojenské osudy zasiahli aj ďalších generálov z rodu Dessewffyovcov. Po tomto rode sa zachovalo niekoľok kaštieľov: v Hanušovciach n/T., Krivanoch, Marhani, Finticiach, Raslaviciach, Ľuboticiach. Patrili im aj paláce napr. v Prešove na Hlavnej ulici, ktorý je známy ako Rákociovský a v Košiciach na Hlavnej ulici v ktorom je dnes Ústavný súd SR.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
