kaviarenský stolík, na hony vzdialená zatrpknutej intelektuálke Viere Horeckej z Hřebejkovho filmu Horem pádem. Trochu som sa rozhovoru s herečkou jej formátu obávala. Ľady sa však roztopili jediným nádherným úsmevom, ktorý vykúzlila skladajúc si okuliare. V tej chvíli sa všetky pohľady z okolitých stolov stretli v jednom bode. "Je to ona?" pýtali sa v duchu. Skúmavo si ju prezeral aj čašník, ktorý nám priniesol minerálku. Kávu totiž nepije. Slovo dodržala, venovala mi takmer hodinu. Emília Vášáryová. Iba deň pred tým ju mohli Košičania obdivovať na scéne Štátneho divadla spolu s ďalšími vynikajúcimi hereckými kolegami v predstavení Tančiareň v rámci Višegrádskych dní.
Ako sa vám hralo v Košiciach?
- Veľmi dobre. Tešila som sa na to, hoci je tu trochu užšie javisko. Boli aj nejaké priestorové zmeny. Ale toto divadlo považujem za najkrajšie na Slovensku. Mám tu aj bývalých spolužiakov, Dušana Skokana s Alenkou Skokanovou. A Beatku Znakovú tú tiež poznám ešte ako študentku.
Signora Amália v Pirandellovej hre Každý má svoju pravdu, Estelle v Sartrovej dráme S vylúčením verejnosti, Kate vo Frielových Tancoch na koci leta, Ranevská v Čechovovom Višňovom sade. Vyskúšali ste si v týchto sezónach nesmierne veľa zaujímavých charakterov.
- A pred pár dňami sme ešte mali premiéru Kozy. Prišla som sem rovno z Prahy lebo divadlo Aréna prenáša Kozu do Činoherného klubu. Bude sa to v Prahe pravidelne hrávať. Ako v Prahe tak aj v bratislavskej Aréne.
Ste stále československá herečka.
- Teraz sme to zasa v Prahe potvrdili. V činoheráku mala Koza obrovský úspech. V tých malinkých priestoroch sa to ešte akosi viacej vyvrbilo.
Máte toho veľa.
- Nemôžem si teda sťažovať. Mám dokonca niekoľko zaujímavých sezón. V poslednom čase dostávam veľmi zaujímavé príležitosti, samé charakterové role a úlohy starších opustených žien. Tie ma veľmi zaujímajú. Postavy žien v rôznych sociálnych postaveniach, žien s fatálnymi koncami ako je napríklad Mária Calasová, alebo hrdinka z Kozy, moja opustená Viera Horecká z filmu Horem pádem, ktorú mám tiež mimoriadne rada. A nedávno sme mali v Bratislave premiéru hry, ktorá sa volá Dom nad oceánom. Je to hra americkej autorky a tam hrám tiež jednu z takých žien, hádam najopustenejšiu a najkrutejšiu. A je to tiež celkom zaujímavá rola.
Vašim posledným sezónam vládnu zložité rozporuplné hrdinky, zväčša opustené...
- Opustené, osamelé, vdovy, ženy chtivé vydaja. Ženy putujúce k smrti a tak ďalej...
Čiže hrdinky použité a odhodené?
- Isteže, každý muž raz dôjde do štádia kedy by chcel svoju staršiu ženu vymeniť za mladšiu. A je to celkom prirodzené.
A našťastie to funguje aj naopak...
- Aj také role mám za sebou. Napríklad postava Izadory Duncanovej vo Frielovej hre Jeseň, keď som tancovala a hrala s mladým milencom.
Môže to byť zadosťučinenie, keď si herečka môže vyskúšať aj takéto polohy v divadle?
- Možno aj trochu áno. Všetko je zaujímavé. Na herectve je práve to zaujímavé, že sa tam dejú veci ktoré človek inak nezažije. A v živote by sa možno neudiali. Ale inak, ja mám mužov veľmi rada a nemám proti nim nič. A myslím si, že žiadne satisfakcie od živote nepotrebujem. Mám dobrého a úžasného partnera, ktorý akceptuje aj to, že nie som najmladšia.
Filmový režisér Jan Hřebejk, spolu so scenáristom filmu Horem pádem Petrom Jarchovským tvrdia, že s herečkami robia radšej ako s mužmi. Prinášajú vraj vždy do filmu isté vzrušenie, ďalší rozmer, ktorý občas síce trochu nevedia pochopiť, ale je to dobré. Hovorili, že ten film vlastne tak trochu stavali na vás. Boli ste podnetom. Zasahovali ste do scenára?
- Do scenára sa neodvažujem zasahovať, pretože oni obaja sú úžasní. Ale môžem to teraz vyhlásiť aj po Pelíškách, lebo to je už sedem rokov, čo sme spolu robili. Tam som hrala úplne odlišnú rolu, tam som zasa ja umrela bola to žena s charizmou okolo, Hřebejk s Jarchovským sú výnimočná dvojica. A píšu ženám veľmi zaujímavé role. Keď som si po prvýkrát prečítala čo pre mňa napísali, hovorila som si: ´Takto vďačne napísanú rolu som ešte do rúk nedostala.´ Súčasne som si uvedomila, že je to veľmi ťažká výzva, a že tá rola môže buď prepadnúť, alebo sa môže podariť. Medzi tým už nie je nič, pri takýchto vyhranených charakteroch.
Najťažšie bolo zrejme neurobiť ju čiernobielo.
- To určite.
Dokázali ste však z nej urobiť síce zápornú, ale miestami dokonca sympatickú postavu. Človek ju v niektorých chvíľach chápal a inokedy s ňou nesúhlasil. Bola fakt pestrá...
- Takto sa musia hrať dobré role. V živote sa to tiež všetko mieša. Nikto z nás nie je ani veľmi zlý, ani veľmi dobrý. Jeden taký ten dobrý anjel mu stále sedí na jednom ramene a ten zlý sedí na druhom. Tí dvaja sa trošku medzi sebou hádajú. Ide o to, ktorý v nás kedy zvíťazí. Asi tak je to aj s Vierou Horeckou. Mne sa to páčilo. Táto rola by sa pritom dala zahrať veľmi priamočiaro, aby prevládol ten jej alkohol, ale ja si myslím, že je veľa takýchto ľudí na svete a nielen žien, ktorí ten život naozaj zvládajú možno niekedy trochu za pomoci alkoholu a možno zasa niekedy s pomocou svojho intelektu, alebo s pomocou humoru irónie a nadhľadu nad vecou. A to bolo dôležité.
Vaša hrdinka občas vedie dosť rasistické reči. Také ozaj zo života.
- Dokonca som sa bála pri filmovaní aby mi niekto jednu na pľaci nevrazil. Keď som videla ako sa tí Rómovia na mňa pozerali, mala som chvíľami psychický blok tie vety hovoriť. Bola to taká zvláštna situácia.
Najväčšmi sa vraj režisér obával scény v krčme. Ako tvrdil, "Milka nie je Pivařka" a ten krígeľ piva v jej rukách jednoducho nesedí.
- Ja som fakt po prvý raz vo svojom živote bola v takej putike. Z krčiem mám od malička panickú hrôzu. Pretože keď sme my rástli, ešte nebolo pivo vo fľašiach a vždy na obed som musela ísť do krčmy a sama. Dostala som vždy taký prapodivný strach. Nemám totiž rada opitých ľudí, lebo sme ich doma nikdy nemali a bojím sa ich. Neviem s nimi komunikovať. Mala som šťastie, že nikto z mojej rodiny nepil. Ani muži. Takže ja mám z opilcov strach. A tá krčma ma prekvapila. Bolo to pre mňa naozaj veľmi zaujímavé to stretnutie tam.
Hřebejk rád mení ľudí nielen zvnútra, ale aj zvonku. Vás obliekli do neforemných nohavíc zo sekáča, vietnamským tenisiek a na hlavu vám nasadili hroznú parochňu. Kamera vás vôbec nešetrila, snímalo sa natvrdo. Nie je to nepríjemné pre herečku?
- V tej chvíli je to jedno. Nikdy som si nekontrolovala zábery. Kameraman Jan Malíř sa stále pred ostrým záberom ospravedlňoval: ´Milka prepáčte, toto som ja naozaj nikdy nerobil. Vždy sa snažíme by herečka vyzerala skôr lepšie.´ Herectvo nie je o tom, aby človek dobre vyzeral. Na to sú tu potom zasa mladé herečky. Tie sa ukazujú, aby boli krásne, ale aj toto obdobie už mám za sebou.
Napríklad vo filme Až přijde Kocour s Janom Werychom, kde ste hrali krásku v trikote? Boli ste s ním dokonca v Cannes. To bol váš filmový debut?
- Nebol celkom prvý, krútila som pred tým Polnočnú omšu a na Kolibe v roku 1960 film Na pochode sa vždy nespieva. A to bol dokonca prvý slovenský širokoúhly film. Až tretí film bol Kocúr. Ja som vlastne začala pracovať, keď som mala asi tak sedemnásť a pol roka. Vtedy som po prvý raz stála pred kamerou. Kocúr bol už neskôr.
Onedlho udelia českí filmoví akademici českých levov za najlpešie filmové počiny. Neujde vám vraj nominácia za herecký výkon v Horem pádem. Pôjdete tam?
- Na to môžete vziať jed, že sa tam pôjdem pozrieť.
Česi hovoria, že slovenské herečky, keď sa tam objavia, neodídu bez ceny.
- Nechcem to radšej zakríknuť.
Ako zvládate aj doma všetok ten zhon, hranie medzi Prahou a Bratislavou, film a ešte k tomu rodinu?
- Teraz mám práve také obdobie, že to vôbec nestíham. Nie som skoro nikdy doma. Zistila som dokonca, že som sa s mojou upratovačkou nevidela od mája. Nebola som doma jediný piatok. Celé leto som ešte hrala v Prahe na Shakespearovských slávnostiach na hrade dojku v Rómeovi a Júlii v réžii Martina Hubu. Bolo toho dosť.
Ako ste to vnímali, keď ste sa dozvedeli o posledných plánoch s dostavbou novostavby Národného divadla?
- Zaskočilo ma to veľmi. Ani sme o tom neboli schopní hovoriť. Aj teraz, keď ste to spomenuli, mám z toho husiu kožu. Dozvedela som sa to neskôr, lebo som bola v Čechách a nemala som toľko času. Mňa sa to všetko veľmi dotýka. Viem je to otázka peňazí a nikto z nás hercov nemôže povedať: ´Ja to budem financovať.´ Národná kultúra by však mala ostať na prvom mieste ak sa ten národ chce zachovať. Identita národa sa vlastne ničím iným až tak nedefinuje, ako práve kultúrnosťou a kultúrou. To je to čo zostane, či vychovávame mladú generáciu, čo je vo vedomí toho národa.
Veríte, že táto generácia Slovákov k tomu dospeje?
- Ja by som to veľmi želala, ale nie som ani prorok ani človek, ktorý by druhým vedel radiť. Mám dosť čo robiť aby som svoj život ustála a ustála život mojich detí a všetkých okolo. Ale myslím si, že len taký národ, ktorý má tendenciu dovzdelať sa a kultúrne vyžiť má hádam šancu na prežitie. To však už povedali iní okrem mňa. Odjakživa ľudstvo bojovalo s hlúposťou a snažilo sa vštepovať zásady, že mysliaci a múdry človek je viac a je pre spoločnosť potrebnejší ako človek, ktorý sa riadi len tým, čo mu niekto druhý povie. A kultúra je aj o tom. Ako sa naučíme samostatne myslieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
