Milan KOLCUN

Najživšie zvnútra vyzdobený košický kostol, plný farieb a obohatený aj klamom pre oči, je barokový Kostol Najsvätejšej Trojice. Odkukali ho od priekopníka baroka v Ríme, slávneho Kostola Il Gesu (1575). Financovala ho Žofia Báthoryová od radosti, že jej manželovi Jurajovi II. Rákoczimu, stíhanému za účasť v protihabsburskom povstaní, udelili milosť.

Kostol s ešte niektorými renesančnými prvkami ukončili v roku 1681 a pripadol aktívnemu rádu jezuitov, ktorí hneď vedľa vybudovali i kláštor a v ňom bola umiestnená aj starobylá univerzita. Preto kostol i ulicu pri ňom volajú aj univerzitnými. Jezuitov ale rozpustili (1773), a keď ich obnovili (1814), to už kostol tri roky patril iným mníchom - premonštrátom. Títo sú teraz na Slovensku dosť unikátni, lebo žijú už len v neďalekom Jasove a v Košiciach.

Kostol má najviac prívlastkov, aj keď vždy ide o ten istý. Najsvätejšej Trojice, jezuitský, premonštrátsky, univerzitný a aj maďarský. Posledným prívlastkom ho nazývajú tí, ktorí vedia, že je v ňom takmer polovica omší v maďarčine. No konajú sa tam občas i krásne koncerty, počas ktorých váš zrak môže zavadiť o cennú vyrezávanú kazateľnicu až z roku 1600. Ak pozdvihnete pohľad, na strope uvidíte sv. Norberta, zakladateľa rehole premonštrátov, ako ukazuje hostiu (lebo diskutuje s takými, čo vraveli, že Ježiš v nej nie je prítomný), na druhom výjave už zakladá svoj rád (2. najstarší mužský rád v Európe vznikol v roku 1120) a na treťom ho na smrteľnej posteli obklopujú jeho spolubratia, akurát tváre majú prepožičané od vtedajších mníchov, ktorí žili v Košiciach v roku 1930, keď R. Orosz tieto steny pomaľoval. Predná stena má tvar oblúka, v ňom sú i okná a stĺpy, ktoré neexistujú, ba aj stena je rovná. Takto nás opticky vodí za nos maliar Erazmus Schrött už od roku 1786.

Autor: Kostol Najsvätejšej Trojice

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.