zelenobielymi. Prvé cesty absolvoval ešte ako študent vlakom. Dnes už jazdí na tých najmodernejších autách, ktoré sú jeho ďalšou vášňou. Z tých počiatkov mu utkvel v pamäti nezabudnuteľný zážitok z futbalovej rozlúčky legendy prešovského futbalu, dnes-78 ročného Ladislava Pavloviča, ktorého výber hviezd pri príležitosti skončenia aktívnej činnosti v "štyridsiatke" hostil slávny Honvéd Budapešť. Vtedy naň mladý študent meral cestu vlakom. Ako sám tvrdí, šiel by do Prešova aj na bicykli. A predstavte si, že až zo stovežatej Prahy!

Puto, ktoré vzniklo medzi Milanom Timošom a Tatranom Prešov, trvá dodnes. Verte neverte, ale tento fanúšik meria trasu medzi Prahou a šarišskou metropolou týždeň čo týždeň. Niekedy aj častejšie. Len vo výnimočných prípadoch vynechá domáci zápas a chodí pravidelne aj na stretnutia tatrancov vonku. Pozoruhodné na tom je, že zeleno-bielym klubovým farbám ostáva verný, aj keď jeho tím už nie je medzi slovenskou futbalovou elitou a dokonca aj v druhej lige je aktuálne v zostupovom pásme. Do hľadiska sa mnohým pred rokmi nechcelo trebárs zo Sabinova, dnes už ani z bližšieho okolia. Avšak futbalový fanatik z Prahy ho neopúšťa ani v kritických chvíľach.

Patrí sa začať debatu s ním vari tým, čo ho takto silno s prešovským futbalom spája? "Som Pražan ako repa. Narodil som sa v stovežatej, no rodinné korene máme vo Finticiach, kde sa narodila mamka a v Kanaši kúsok od Veľkého Šariša," vysvetľuje svoj vzťah k futbalu, ale aj k šarišskému regiónu a tunajšiemu nárečiu, ktorým schválne "premiešava" češtinu. "Tento kraj ma odmala fascinoval. Nuž a Kanaš - Šariš, odtiaľ tie základy "šarištiny". Keďže do Prešova je to na skok, na futbal som to nemal ďaleko."

Neskôr sa M. Timoš k futbalu dopracoval ako brankár. Dorasteneckú ligu počas štúdií chytal za Mladú Boleslav. Učaril mu však iný šport, ktorého sa stal legendou. Presedlal na pozemný hokej. "Trom žrdiam" ostal ale verný. Postupne sa vypracoval na československého reprezentanta, ktorá za národné mužstvo chytal neuveriteľných 21 rokov, z toho desať rokov bol jeho kapitánom! Legionárčil v Nemecku a v Belgicku. Materským klubom v pozemnom hokeji mu je pražská Slavia. S "dušou zošívaných" Tomášom Vágnerom aj po skončení aktívnej činnosti brázdili so zakrivenými hokejkami svet. M. Timoš hral aj na MS veteránov v roku 1994 v Sydney. O štyri roky neskôr na "pozemkárskom" šampionáte v Utrechte ho vyhodnotili ako najlepšieho gólmana šampionátu. "To je už história. Aj "veteránsky" šport som zavesil na klinec. Na Slavii som však ako divák na pozemnom hokeji i futbale pomerne často. Keď tak tam sedíme a bavíme sa aj o slovenskom futbale, okolie ma stále nevie pochopiť, čo ma tak k tomu prešovskému futbalu ťahá. Ja im vravím, že sú to väzby s niekdajšími veľkými futbalovými postavami. Mal som tú česť spoznať sa bratmi Lacom i Rudom Pavlovičovcami, s brankárom Jaroslavom Červeňanom sme sa skamarátili, rovnako ako s I. Novákom, M. Komanickým, J. Bubenkom a mnohými ďalšími. Oni, ak Prešov hral v Prahe a ja so Slaviou zase doma, prišli na pozemný hokej. Krásne časy. Pokračujú však osobnými kontaktmi doteraz."

Ľudí v hľadisku futbalového klubu Tatran Prešov ubúda. Nečudo, zeleno-bieli klesajú, no vás stále vidno na zápasoch v Prešove, ale aj v Báči, Senci, Rapide, predtým vo Veľkých Levároch. Už to nie je Sparta, Slavia, Bohemians, Dukla… Napriek tomu sa na vzťahu Timoš Tatran zrejme toho veľa nezmenilo. "Určite nie! Už som sa nechal počuť, že ak by nebodaj Prešov spadol hoc aj do tretej ligy, moje srdce bude stále biť preňho. Väzby na tento kraj, mesto, klub sú stále pevné. Akurát neviem dosť dobre pochopiť, prečo ľudia v Prešove sa nevedia nejako dohodnúť a podniknúť patričné kroky, aby niekdajšia známa futbalová bašta, liaheň talentov sa dostala tam, kam by ako najstarší klub krajiny patril. Podľa mňa je už najvyšší čas dať hlavy a finančné prostriedky dokopy a futbalu v tomto meste pomôcť. Nazdávam sa, že Tatran, Slovan, ale aj Košice si ligový futbal zaslúžia. Kým sa tam zeleno-bieli prepracujú, ale aj potom, budem sem stále chodiť. A v rámci mojich podnikateľských aktivít, ak to pôjde, rád nejakým spôsobom "môjmu" klubu pomôžem."

Futbal aj v Prešove sa chystá na prezimovanie, no M. Timoš sa na východe republiky zase objavil. "Keď tu prídem, pravidelne si kúpim vaše noviny. A v nich zrazu, zase problémy okolo prešovského futbalu na pretrase. Verte neverte, ale naozaj toho aj ja dosť pamätám. A neustále sa opakuje jedno a to isté. Kým bude pri kormidle V. Varga nedáme Tatranu nič, počúval som pred časom. Potom prišiel V. Sabol, po ňom S. Grega, momentálne vedú klub iní ľudia a stále to isté. Stále akási nedôvera, či takéto zakrývanie neochoty pomôcť. Niekedy som v čestnej lóži registroval viacerých ľudí v uhladených oblekoch, postupne ich bolo menej a menej, dnes v nej sedávajú dvaja, traja. Ostatných akoby odvial vietor, čo mi je záhadou. Hráčom to na motivácii nepridá ak na tribúne je šesťsto divákov a v lóži dvaja predstavitelia klubu. Cestou sem a späť do Prahy o tom často premýšľam. Ťažko ale nachádzam nejakú odpoveď. Všetko sa mi zdá akési zamotané."

Okrem toho, že ste vari najvernejším fanúšikom zelenobielych, okolie vás pozná aj ako "veselú kopu". Za tie dlhé roky cestovania za svojim obľúbeným klubom máte množstvo zážitkov. Z tých humornejších si spomíname na jednu spred vyše dvoch rokov. To FC Tatran Prešov hral prvú ligu v Žiline a dostal tam poltucet. Spod Dubňa ste sa vtedy nevracali do Prahy, ale nasmerovali si to zase na východ. Druhý deň sa M. Timoš privalil na tréning ako veľká voda… "Mužstvo trénoval J. Dejmal. Nuž a keď v Žiline vyfasovalo šesť gólov, ako športovec som tušil, čo mohol debakel spôsobiť. Prišiel som na štadión a Dejmalov tréning na chvíľu prerušil. V ruke som mal plechovú krabičku. Tak, pýtam chlapcov na trávniku, ktorý z vás ste ju cestou zo Žiliny z okna autobusu vyhodil práve na moje auto? Nik sa akosi nemal k slovu. Až keď som podišiel bližšie a ukázal na krabičke nápis Žilinská nátierka, chlapci pochopili a prerušenie tréningu zobrali s humorom. Aspoň takto som sa usiloval podvihnúť im po prehre náladu. Prešovčanov o pár dní čakalo derby s Košicami a mňa medzitým obvyklá trasa..."

Aj to dokumentuje, že úzke kontakty ste mali s hráčmi viacerých generácií. Predsa len vašou krvnou skupinou boli a sú brankári. Tým ste sa vedeli zavďačiť… "To áno. Napríklad Trančík vychytal Tatranu zápas v Ružomberku. Tak som mu po zápase venoval novú športovú kabelu. Inokedy to boli kopačky, či iná súčasť brankárskeho výstroja. Lenže aj oni mi to vedeli vrátiť. Napríklad Jaro Červeňan, skvelý gólman v svojich časoch. Aj keď odišiel z Prešova, kontakty sme neprerušili. On prišiel na moje zápasy do Prahy, ja zase podľa okolností za ním. Raz mi to takto vyšlo v Dunajskej Strede. Jaro predtým nemal popri J. Veselému miesto v základe. Nový tréner K. Pecze mu ho však ponúkol v súboji s Baníkom Ostrava. Tesne po tom, ako mi zomrel otec. Pred zápasom mi povedal, že tento zápas odchytá na jeho pamiatku. Aj sa tak stalo. Znovu to bol starý známy Červeňan. Mrštný, istý, skrátka ako guma. Najlepší hráč stretnutia. Mne to padlo dobre a Jaro si vydobyl miesto v základe."

Debata s Milanom Timošom sa nemôže zaobísť bez jeho typických "šplechov". Pražák vkročí do príjemného pohostinského stánku v Prešove a už v dverách spustí. "A znace tu hutoric po šarišsky"? Šarmantná čašníčka tvrdila, že áno. V tej chvíli spustil na ňu prúd slov, ako sa vraj po šarišsky povie to či to. Ale to nie je všetko. Vzápätí jej ponúka značnú sumu za to, ak uhádne pätnásť írečitých výrazov v šarištine. Zhasla už pri druhom… Vieme, že toto je jedna z Timošových špecialít tu na východe Slovenska. Aj to, že takýchto stávok, pri ktorých druhá strana nič neriskuje, lebo opačne nič nechce, uzatvoril niekoľko. S akým výsledkom? "Ani raz som ešte neprehral. A to som ponúkal aj vysoké sumy. Zväčša na moju otázku, či vedia dobre po šarišsky ľudia odvetia "Ta ňe?" Potom ale prídu na to, že tradičné originálne slová v tomto nárečí extra neovládajú. Nik tých pätnásť slov nedokázal preložiť. Najväčšiu čiastku, ktorú som na stôl položil a mám na to svedkov, bolo dvestotisíc českých korún. Nešlo o nejakú frajerinu z moje strany, ale o presvedčenie. Dotyčný nepoznal ani jedno jediné… Malú dušičku, avšak pri podstatne nižšie ponúkanej sume, mal som v jednom prešovskom hoteli, v ktorom zvyčajne počas pobytu v meste pobývam. Recepčný sa pri zvyčajnej otázke nehonosil odpoveďou "ta ňeznam?", len ledabolo utrúsili, skúsim. Už mi bolo aj trochu horúco. Skončil na jedenástom a dvanástom slove. Nevedel, že krtko je po šarišsky "točka", čmeliak "čmiľ". Vedel však čo je "šverboritka" (šípkový ker), "baľvir" (holič), "pahrudka" (betónový chodník okolo domu), "koľca" (kolesá). Je to taká moja nevinná úchylka. Pravoverný Pražák a skúša ľudí v Šariši zo šarištiny. Toto nevedia pochopiť…" Takže aj tým, nie iba pravidelnými návštevami futbalových stretnutí sa Milan Timoš stal výnimočným fanúšikom zeleno-bielych, ale zároveň aj šíriteľom ľubozvučného šarišského nárečia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.