spoločnej zahraničnej politiky EÚ. Pokračuje tým seriál amorálnych rozhodnutí (prvé bolo jednotné hlasovanie v OSN o izraelskom múre), ku ktorým je menšina, čo ešte celkom nestratila chrbticu a historickú pamäť, tlačená pod zámienkou dôležitosti spoločného hlasu jednotnej Európy.
Zrušenie sankcií znamená, že napriek tomu, že v kubánskych žalároch zostáva viac ako 60 odporcov režimu, EÚ ako subjekt a jej členské štáty osve budú s Castrom diplomaticky komunikovať. Zmrazenie vzťahov, ktoré trvalo kratúčko - od júla 2003 - končí. Bude sa zase obchodovať, to jest bez obmedzení uzatvárať nové kontrakty, pestovať kongresová turistika na pláže Varadera a opíjať až do mŕtva na veľvyslanectvách. To je spoločná zahraničná politika EÚ: Hodnoty predané za nový biznis v minimálnych objemoch (kubánska ekonomika je slabučká) a zažehnanie nudy personálu havanských ambasád, ktoré si môžu vynahradiť jedenapolročný pôst, keď neboli pozývané na režimové rauty. A na tie, ktoré sami organizovali, zástupcov oficiálnej Kuby nepozývali.
Isteže - podobne sa správame aj v Pekingu a nikoho nijaká sankcia ani nenapadne. Rozdiel je však aspoň ten, že Čína je s vysoko nadmiliardovou populáciou, umelo podhodnotenou menou a dynamicky sa rozvíjajúcimi pobrežnými pásmi "voľného podnikania a obchodu" pre stagnujúce európske ekonomiky lukratívnym partnerom. Tu sa príliš odlišne nesprávajú ani USA. Nedá sa to obhájiť, dá sa tomu ale porozumieť - sústo je príliš tučné. Ale Kuba? Disidenti boli zradení v záujme zopár lobistických skupín a socialistickej vlády Španielska, ktorá pestuje s diktátorom na "ostrove slobody" privilegované styky.
Povšimnutiahodné je, že popri Španieloch "rozmrazenie" podporili najmä veľké štáty "starej Európy". Malé boli zdržanlivejšie, a jasne proti Poľsko a najmä Česko, ktoré sa do poslednej chvíle vyhrážalo vetom. Aj to svedčí, že prím hral biznis a nie princípy. Jediný argument, že normalizácia vzťahov pomôže disidentom, je v zrkadle skúseností neudržateľný. Ak chcel Castro urobiť gesto, mal prepustiť všetkých. Teraz bude Európu, ktorá ašpiruje na rolu komunikátora vo svete, vodiť pekne za nos. Nepustí z väzenia nikoho, až do júla, na ktorý si ministri ZV dali termín preskúmania tohto opatrenia. Viete, čo sa stane? Dva týždne predtým vypustí Castro štyroch disidentov, a keď Česi budú protestovať, že je to málo a režim je rovnako neľudský, tak Španiel Zapatero vyhlási, že aj štyria väzni na slobode je lepší výsledok ako nula. A oportunistická väčšina predĺži "skúšobnú lehotu" o ďalší polrok... Nemorálnosť tohto kroku len podčiarkuje, že veľká väčšina demokratickej opozície na Kube bruselské rozhodnutie odsúdila. Pre ministrov ZV je ale dôležitejšie, že senilný vrah v Havane nedudre... .
To, čo sa deje, presne vystihol vo svojom článku pre Le Figaro český exprezident Havel: "Európska politika nadväzuje na svoje najhoršie tradície, ktorých spoločným menovateľom je idea, že zlu sa musí ustupovať a že najkratšou cestou k mieru je rezignácia". Pekným anglickým slovom sa tomu hovorí "appeasment", Česi majú ešte výstižnejší termín - "mnichovanství". Havel však nevidí, alebo nechce vidieť jedno: V otázke Kuby (ako predtým izraelského múra) je viac obyčajnej vypočítavosti a cynizmu, ako nejakého nie príliš inteligentného uvažovania. Odtiaľ sa asi odvíja aj Havlovo, nazvime to, drobné nedorozumenie; ako kritik európskej ústavy je stále jej nadšeným podporovateľom, lebo je presvedčený, že všetky morálne zločiny sa dejú len nedbanlivosťou resp. sú výsledkom zlej politickej kalkulácie. To je však desivá naivita; hodnoty a princípy sú pláštikom, pod ktorý sa zametá nenásytná túžba politikov uspokojovať seba a svoje blížne strany, aparáty, záujmové skupiny a lobistov. To všetko sa určite deje aj na úrovniach republikových, regionálnych a komunálnych; najvyššie európske poschodie je ale mimoriadne komfortné v tom, že takmer úplne odpadá možnosť verejnej kontroly. Preto je Brusel taký milovaný, lebo tam sa dá rozhodovať úplne bez zodpovednosti a testu verejnej diskusie. Ako o Kube, napríklad...
Slovenská politika vychádza z kubánskej kauzy lepšie ako "europriemer". Predovšetkým zásluhou nekompromisných postojov Pavla Hrušovského, ktoré viedli až k vulgárnemu incidentu kubánskej veľvyslankyne. Aj v pondelok sa Kukan tváril, že jeho podporu má Čech Svoboda... Údajne bude Slovensko pozývať na svoje havanské rauty disidentov aj naďalej, čo je ústupok, ktorí si vybojovali Česi. V poriadku. Slovenská zahraničná politika však trpí na kvalite i obsahu tým, že sa v určitých otázkach musí koordinovať so štátmi, ktoré neprežili našu totalitnú skúsenosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
