tvoriacich asi štvrtinu súčasného stavu, to bolo veľa. Starší Košičania ešte dnes spomínajú na Megayho cukráreň na Hlavnej ulici. Bola to najstaršia košická cukráreň, ktorú jej majiteľ Gustáv Megay (narodený r. 1867 v Rumunsku) otvoril r. 1880 - keď ju kúpil od Júliusa Sekeráka. Pod firmou MEGAY bola v prevádzke aj po jeho smrti (r. 1920). Vedľa cukrárne mal jeho brat Artur dom, v ktorom býval a na prízemí mal lekáreň s názvom Zlatý lev.
K cukrárskym majstrom, ktorí šírili dobré meno svojmu remeslu, patril Eduard Meisel. Bol autorom receptu na cukríky proti kašľu, ktoré boli vyhľadávané pre ich dobré účinky. Vyrábal ich vo veľkom potom, ako získal za ne vyznamenanie - v roku 1888 zlatú medailu na výstave v Pécsi a uznanie na výstave v Paríži r. 1889. Vysokého ocenenia sa dostalo Meiselovým cukríkom na výstave v Bruseli r. 1890 - diplom so striebornou hviezdou a v tom istom roku mu udelila vedecká spoločnosť v Luxemburgu diplom aj zlatú medailu.
Populárny ako podnikateľ aj verejný činiteľ bol cukrársky majster a majiteľ cukrárne na Hlavnej 17 v Košiciach, kde sa aj vyučil r. 1874. Okrem cukrárne prevádzkoval obchod v Levočskom dome, ktorý prevzal od Vojtecha Štefanoviča. Bol funkcionárom Kruhu remeselníkov, pokladníkom Obchodnej a priemyselnej komory a Zväzu pre cudzinecký ruch (r. 1912). Ako vážený a bohatý občan kandidoval vo voľbách do mestského zastupiteľstva a r. 1910 sa stal jeho vinilným členom. Rovnako ako Megay, aj on prevádzkoval svoju cukráreň 40 rokov. Na jubileu jeho 30-ročnej samostatnej činnosti sa zúčastnili zástupcovia magistrátu a verejného života z Kežmarku, čo svedčilo o jeho popularite.
Cukrárne boli sústredené na Hlavnej ulici a vždy boli plné. Niektoré sa časom zmenili na kaviarne, ako napr. na Hlavnej č. 17, kde mal cukráreň František Kriegerbeck. Odkúpil ju Max Maffei, syn známeho košického cukrára Gaudenza Maffeia a menil ju na kaviareň. Prevzal cukráreň svojho otca (1831 - 1891), tiež na Hlavnej, ktorú tam zriadil v 60. rokoch 19. storočia.
Okrem týchto najznámejších cukrárov boli aj ďalší, pričom každý sa špecializoval na iný druh výrobkov a tie boli magnetom pre stálych návštevníkov, Najnavštevovanejšie boli cukrárne v sobotu a v nedeľu. K nedeľňajšiemu rituálu patrilo posedenie v cukrárni po skončení bohoslužieb, kedy dámy s deťmi išli do obľúbenej cukrárne a páni do Schalkházu (hotel na mieste terajšieho Slovana) na kávu a konverzáciu o súčasnom dianí, keď si v kaviarni Slovanu prečítali noviny. Cukrárne boli útulné s čalúneným nábytkom a obrazmi na stenách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
