prípade uviesť nijaké dôvody, jej odstúpenie nesmie ani nikto prijať. Podstatné však je, aby pápež prijal rozhodnutie odstúpiť úplne dobrovoľne. Takéto sú zásady kánonického práva (Can.332 §2), ktoré v roku 1983 zreformoval Ján Pavol II.

V 2 000-ročných dejinách kresťanskej cirkvi je však známe len jedno slobodné odstúpenie pápeža. Dňa 13. decembra 1294 sa po piatich mesiacoch vzdal svojho postu Celestín V., pretože cítil, že nové povolanie nezvládne. Cirkevní historici hovoria o nápadnom čudákovi, ktorý skoro vôbec neovládal latinčinu. Kardináli si ho zvolili len kvôli tomu, že sa počas skoro dvojročného rokovania nedokázali zhodnúť na inom kompetentnom kandidátovi.

Po svojom odstúpení sa Celestín uchýlil do kláštora. Iní historici tvrdia, že Celestína donútil odísť jeho nástupca Bonifác VIII. a poslal ho do kláštorného vyhnanstva, kde Celestín umrel. Už v prvých storočiach prenasledovali pápežov vo vzájomnom súperení o moc rímski cisári a vyháňali ich do exilu. Dejiny priznávajú aj to, že niekoľko pápežov bolo zavraždených.

Samotný Ján Pavol II. raz povedal, že "odstupujúceho pápeža" si nevie predstaviť. Neraz sa však objavili správy, že svoj odchod zo svätopeterského stolca nevylučuje. Základným predpokladom pre výkon povolania u katolíckeho kňaza je to, že po telesnej stránke je schopný celebrovať omšu.