kolonizátorov zo západu, najmä z nemeckého územia, ale aj z východu valašskou a rusínskou kolonizáciou. Pozornosť budeme venovať valašskej kolonizácii.

Chýba ucelený pohľad na spoločenstvo Valachov. Podľa niektorých odborníkov ich pôvod sa odvíja od veľkého keltského kmeňa Volkov (Valachov). Po porážke Keltov v polovici prvého storočia p. n. l. sa členovia spomenutého keltského kmeňa rozišli do rôznych kútov Európy a na nových miestach dostávali aj nové pomenovania - Velsania, Valasi, Valachovia a pod. Dokonca od toho istého kmeňa sa neskôr vyvinul nový samostatný kmeň Kotínov, ktorý sídlil aj na strednom a severovýchodnom Slovensku.

Stúpenci Keltov putovali hrebeňmi Karpát ďalej na východ a usadili sa na juhovýchodnom a východnom úpätí Karpát, na dolnom toku Dunaja. Postupne sa spoločenstvo formovalo a v 13. storočí vytvorili samostatný štátny útvar Valašské kniežatstvo. Postupne sa dostalo pod vplyv iných okolitých mocnejších národov, ale sa zachovalo až do vzniku najprv Rumunského kniežatstva, potom aj kráľovstva a dnes je súčasťou Rumunska. Hlavné mesto Rumunska Bukurešť sa nachádza na území Valašska. V súčasnosti Valašsko zaberá približne 53 tisíc štvorcových kilometrov územia Rumunska a žije tam okolo troch miliónov obyvateľov.

Pôvodní obyvatelia Valašska boli kočovní pastieri oviec a ostatného rožného dobytka. Stáda pásli na stráňach horských masívov Karpát a po ich hrebeňoch často aj so stádom putovali ďalej na západ a dostali sa do Sedmohradska, Haliče, ale aj na slovenské územie a dokonca až východnú časť Moravy, kde vytvorili územný celok dodnes nazývaný Valašsko.

Valašské obyvateľstvo kolonistov prichádzalo na naše územie v jednotlivých etapách - vlnách. Najväčšia bola v druhej polovici 14. a začiatkom 15. storočia. Prichádzali po hrebeňoch horských masívov Karpát do oblasti, ktoré boli riedko zaľudnené. Ich prvý príchod bol zaregistrovaný v roku 1337 - v obci Koromľa pri Sobranciach. Neskôr sa usadili v Tibave (1338) a na severnom Zemplíne okolo 14. storočia založili usadlosť Uble a Uliča. Postupovali ďalej a v Šarišskej stolici v druhej polovici 14. storočia na Makovickom panstve založili 17 osád. Na severný Spiš prišli z Haliče koncom 14. a začiatkom 15. storočia a odtiaľ sa mnohí presunuli na juh do Gemera a Slovenského Rudohoria. Najstaršou usadlosťou s valašským obyvateľstvom tam bola obec Uhorná pri Smolníku. Valasi sa nezastavili a putovali ďalej do Liptova, Turca, Zvolenskej a Trenčianskej župy a presunuli sa zo Slovenska na Moravu a do okolia Valašského Medziříčí, Radhošťa, Vsetína a inde. V histórii to nebol ojedinelý príchod Valachov na naše územie. Ďalšia početná vlna ich príchodu spadá do 16. a začiatku 17. storočia a vtedy sa najviac usadzovali na najmenej zaľudnenej Orave. Prichádzali aj na pozvanie niektorých zemepánov, ktorým patrili rozsiahle lesy a tie chceli efektívnejšie využívať. Čoskoro asimilovali s miestnym obyvateľstvom.

Do príchodu Valachov sa ovce na našom území chovali a pásli na úhorových plochách, najmä na nížinách. Chovali sa na mäso, vlnu a kožu. Valasi sa stali nositeľmi efektívneho využívania horských holín a strání pre chov a pasenie oviec, orientovali chov aj na produkciu mlieka a syra, čo naše obyvateľstvo nepoznalo.

Zemepáni poskytovali Valachom rôzne úľavy. Boli oslobodení od robôt, neplatili dane ani clo. Pri trestnej činnosti nepodliehali zemepánovi, ale svojmu zástupcovi, tzv. vojvodovi. Valasi ochraňovali majetok a hranice zemepanstva a poskytovali ochranu zemepánovi na svojich cestách. Podľa dohody svojmu pánovi poskytovali určitý počet oviec a syr. Uvedené vzťahy sa riadili podľa dohody, ktorá nadobudla charakter valašského práva.

Valašská, ale aj rusínska kolonizácia mala aj negatívne stránky. Umožňovala v lesoch vytvárať zbojnícke družiny. Mnohí z nich boli ich členmi aj vodcami. Niektorí zemepáni preto boli nútení likvidovať ich usadlosti aj zlodejské bandy. Tieto okolnosti donútili Valachov obrábať pozemky, pracovať v lesoch, vyrábať remeselné výrobky z dreva a venovať sa uhliarstvu.