odvetvia. Keďže ryba smrdí od hlavy, išla na klát. Kedysi sme boli hrdí na protagonistov, čo zručne a elitne ovládali zjazdovky i bežky. A teraz? Biedu a beznádej retušujú občas povšimnutia hodné rezultáty pár jednotlivcov, čo pripomínajú vzhľadom na okolnosti dobrodruhov, kamikadze. Betka Havrančíková, nie tak dávno pojem vo Svetovom pohári, dostáva pár šupov za to, že sa venuje omladine vo Svite a evidovaná je na úrade práce. Pravdepodobne neprekáža, že bohaté skúsenosti si môže uchovať tak akurát vo svojej súkromnej "zbierke" a neodovzdáva ich plným priehrštím ďalším nasledovníkom. Trápi sa a uvažuje, že zdupká za prácou do cudziny. Komu bude chýbať? Nuž, zdá sa, že nikomu. Však načo sa zaťažovať únikom schopných, keď iní sa starajú aj tak všetko možné, len nie o to, čo by mali riešiť. V momentálnom systéme bežeckého lyžovania nemá nádej na výraznejšie uplatnenie a zúročenie svojich vedomostí. Ignorantstvom a nezáujmom si vyháňame kapacity a nie je to iba prípad Havrančíkovej. Systém permanentného futrovania špičky ďalšími talentami sa nám zrútil pred očami a stále sa nečinne prizeráme. Alebo skôr klopíme zrak. Je vôbec obdivuhodné, že ešte sa nájde zopár matadorov, čo idú proti vetru a múru. Zuzulovci sú typickým príkladom a nebyť Veronikinho otca a trénera Timoteja, Svetové poháre či majstrovstvá sveta by sme mohli sledovať len ako kuriozitu a niečo vzdialené, čo sa nás už vôbec netýka. Je ale choré, ak naša reprezentačná líderka má prosíkať o financie na prípravu a byť odkázaná na milosť sponzorov. A tak je to i v iných odnožiach lyžovania. Takže ak sa bude chcieť niekto uchádzať o možnosť reprezentovať našu vlasť, mal by v prvom rade napísať do dotazníka - som solventný, finančne nezávislý. Cunami chladného postoja utápa slovenské lyžovanie krížom krážom. Posledná výzva na záchranu Areálu snov na Štrbskom Plese je jasnou ukážkou, ako ľahko sa dá zruinovať to, čo už sa osvedčilo a bolo kedysi pýchou. Na toto dejisko sme vsádzali pri usporadúvaní podujatí najvyššieho rangu - majstrovstiev sveta i Svetových pohárov - oň sa opierala aj kandidatúra Tatier na usporiadanie zimných olympijských hier. A keď sme už pri piatich kruhoch, ktovie či účasť našich lyžiarov na nastávajúcej ZOH v Turíne nebude nadlho posledná. Lebo ak devastovanie nadšencov a ich chuti pôjde takýmto tempom naďalej, bol by blázon ten, kto by sa chcel v ďalších rokoch otŕčať v slovenských farbách. Tí, čo prežili v hnutí všeličo, tvrdia, že kedysi bola zabezpečená nadväznosť medzi kategóriami. Teraz nefungujú materiálne ani tréningové predpoklady pre mladých adeptov po skončení základnej školy. Talenty sa nemajú kam zaradiť a vyhliadky uchytiť sa rovnajú takmer nule. Nemáme masu a špička sa nemá ako zrodiť. Nehovoriac o tom, že Martin Bajčičák a Ivan Bátory by na bežkách potrebovali konkurenciu. V ženskom bežeckom lyžovaní sme sa už pomaly dostali na nulu. Muži ešte odolávajú zo všetkých síl aj zásluhou toho, že v ŠKP Štrbské Pleso našli ochranné krídla piati pretekári. Pravda, nie všetci majú rovnaké vymoženosti a tak sa oslabuje rivalita. Hlavne v podtatranskej oblasti je zopár klubov, kde majú ešte vyznavači tohto športu ako-tak otvorené dvere. No trénerov nie je z čoho platiť, nehovoriac o vysokých nákladoch na športovú činnosť. Kedysi sa hovorilo, že bežky sú prístupné chudobným, no teraz to vôbec neplatí. Lyže, vosky a náklady na cestovanie sú hltačom peňazí. Štátny tréner Ivan Hudáč si napríklad neraz ťažká na oklieštené možnosti. Veď realizačný tím špičkových družstiev súperov má mnohonásobne viac ľudí na popredných podujatiach. Naši ak idú na sústredenie (aj tie nie sú v takom rozsahu, ako by mali), tak si nemôžu dovoliť zobrať so sebou zakaždým lekára ani maséra. Keď sa nebodaj vyskytne problém, sú odkázaní iba na telefonické konzultácie. Úsporné opatrenia sú síce v súlade s hľadaním rezerv, lenže ak ovplyvňujú kvalitu športového procesu, potom to vyvoláva vlastne opačný efekt. Ak by napríklad
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.