"povolebná koalícia" HZDS-SDKÚ. Zdanie však klame - toto je mostík k celkom vážnej téme.

Kľúčovou informáciou spomedzi obrovského množstva čísel hospodárskych výsledkov Slovnaftu je, že export sa na zisku spoločnosti podieľal zhruba 80 percentami. Takže hneď musí byť každému jasné, že so "zneužívaním dominantného postavenia" na trhu, z ktorého titulu udelil Mikloš firme nedávno 1,3 miliardovú pokutu, to nebude až také husté. Teda vôbec nie: pokiaľ spoločnosť vyložene nezavádza, tak tržby na slovenskom trhu jej medziročne vzrástli o 11 percent a zisk o 5. A toto je bilancia, na ktorú jeden minister financií so zdravým rozumom nemôže odpovedať sankciami ani vyhrážkami o tom, že zavedie cenovú reguláciu. A to ani v prípade, ak by sme uznali, že kontrolóri spočítali "neodôvodnené náklady" a "neprimeraný zisk" presne v súlade so zákonom o cenách. A ešte aj keby sme sa dokonca všetci dohodli, že sme pravoverní socialisti. Teda, že zákon o cenách vzťahujúci sa aj na neregulované odvetvia, na Slovensku naozaj potrebujeme, čo, samozrejme, by normálni ľudia nikdy uznať nemali.

Hospodársky výsledok Slovnaftu prezrádza isté zvýšenie ziskovosti na domácom trhu, ktoré sa však ničím nevymyká podnikom v inom biznise. A je rádovo nižšie ako napr. v Česku, kde spoločnosť išla s cenami dole, kým na Slovensku ich zvyšovala. To je, isteže, pozoruhodné. Zaujímavé by bolo aj vysvetlenie odborníkov. Ale udeľovať za to sankcie len preto, lebo firma má asi 70-percentný podiel na trhu, čiže je (podľa definícií) dominantný hráč, je nenormálne. Na veci nič nemení, ak zároveň pripustíme, že pri štvornásobnej ziskovosti v zahraničí, Slovnaft skutočne nebol odkázaný na domáce zdražovanie. Slušnejšie by bolo slovenských vodičov šetriť a - je to v podstate nenásytnosť. Slovnaft ide v rámcoch akéhosi podnikového dokumentu, podľa ktorého sa majú vyrovnávať mzdy všetkých zamestnancov MOL-u bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijú. Celkom sa im zámer darí - priemerka Slovnaftu za minulý rok je 40-tisíc Sk, čo je vôbec najviac na Slovensku.

V kauze Mikloš - Slovnaft je však rozhodujúce čosi iné: Rekordné zisky za rok 2004 hlásia temer všetky svetové rafinérie. Plošne. Od najväčších ako Exxon, British Petroleum, Texaco až po poľský Orlen či práve MOL, ktorý je 98-percentným akcionárom Slovnaftu. A teraz čo? Nikde im nevyrubujú pokuty a nevyhrážajú sa reguláciou. Len na Slovensku sa o to pokúša "najlepší minister financií sveta roku 2004" (Euromoney). Celkom pekná sranda - cez slzy.

Isteže vo všetkých iných krajinách je konkurenčné prostredie. Iba na Slovensku máme deformovaný trh s hráčom v dominantnom postavení. To je však len zámienka; širší kontext práveže ukazuje, že zisk Slovnaftu na Slovensku nie je ničím mimoriadny. Technológia, akou k nemu došli, je asi trochu nemravná. Dôležité však je, že celkové výdavky slovenských vodičov na pohonné látky medziročne nevzrástli väčšmi ako v iných štátoch.

Napriek tomu už Mikloš vyslal ďalšiu kontrolu a vyhráža sa cenovou reguláciou. To by bolo opatrenie úplne unikátne a - škandalózne. Tu už totiž vôbec nejde o Slovnaft, ktorý nám môže byť dokonale a kompletne ukradnutý, ale o precedens. Socializmus vykopnutý dverami sa vracia oknom najreformnejšej vlády. Aj keby mal totiž Mikloš vo všetkom pravdu, omnoho väčšie zlo ako o korunu drahší liter benzínu je intervencia štátu. Začína byť nejasné, kde je hranica a na čo si štát trúfne.

Aby bolo jasné: Slovnaft nie je žiadny "prirodzený monopol", čím nedávno balamutil Dzurinda ľudí v nejakej rozhlasovej reči. Prirodzený monopol sú elektrárne, plynárne (a pod.), kde zo zákona niet konkurencie a preto ceny stanovuje zvláštny úrad (pre reguláciu sieťových odvetví). Je úplne v poriadku, ak tzv. vitálne statky - elektrina, plyn, voda, atď - sú predmetom regulácie. Za zneužitie monopolu a sociálne následky totiž nesie zodpovednosť štát. Ale - benzín? Nafta? To sú čo za regulované tovary? Ak získa niekde dominantné postavenie jeden pekár, budú sa regulovať aj rožky? A čo ďalej? Lístky do kina, slipy, prezervatívy??? Ako vôbec môže niekoho napadnúť regulovať - benzín???

Snaha o administratívne stanovovanie cien (okrem prísne vymedzených skutočných monopolov) je známkou nástupu socializmu. To je prvý príznak. Reči o "zneužívaní dominantného postavenia" sú zámienka. Najbežnejšia na svete. Dobrá námietka je, či je Mikloš ten, kto chce socializmus. Určite nie. To, čo on chce, je zapôsobiť ako razantný obhajca spotrebiteľov proti nenásytnému "monopolu". A práve to je mimoriadne nebezpečný populizmus. Stokrát zákernejší ako primitívne Ficove demagógie.