No on vie, že aj tak tam zostali navždy. Na žiaden z takýchto dotykov s chladnou skalou sa totiž nezabúda. Zostávajú hlboko v srdci každého horolezca. Vzrušujúce a neopakovateľné ako každý zo stoviek výstupov.
Michal Buchovecký zo Starej Ľubovne si najprv začal tykať s menšími "skalkami". V okolí ich bolo dosť. Príležitostne si odskočil do Tatier, kde sa jeho vzťah k horám len upevnil. Keď sa dostal do Anglicka a vyskúšal si aj tamojšie hory, odrazu bol v tom až po uši.
"Keď som videl toľkú krásu, automaticky ma to chytilo. Bolo to čosi úplne iné, ako u nás doma. Tam sa miešalo prostredie i kultúra do úžasného celku, ktorý som dovtedy nepoznal. Nadchýnalo ma takéto spojenie a začal som inklinovať viac k zahraničiu ako k domácemu prostrediu, lebo to vidím každý deň a je to pre mňa bežná vec."
Nadšenie mu dalo krídla a Európa otvorila svoje brány dokorán. Okúsil lezenie v Španielsku, Taliansku, Chorvátsku, Slovinsku, či Poľsku. Keď ako študent šiel robiť čašníka do Ameriky, z domu mu poslali balíkom aj výstroj. S poštou zo Slovenska prišla zároveň i výzva na dovtedy najväčšie dobrodružstvo. Americké Yosemity.
"To bola obrovská skúsenosť. Amerika mi vyrazila dych, ohúrila ma. Skalky v Európe sú síce fajn, ale tamojšia príroda a monumenty, to bola úplná pecka. To sú veci, ktoré človek vidí v telke a zdajú sa mu neuskutočniteľné. Teraz už viem, že všetko sa dá, keď je človek dostatočne skúsený a uvedomelý na to, aby si to vedel zorganizovať," hodnotí Michal s odstupom času.
Od ďalšieho lezenia ho neodradila ani nehoda, ktorá sa mu pritrafila v Amerike. Po páde zo skaly si so zlomenou pätou vyskúšal aj to, ako sa plazí pomedzi kaktusy na púšti. "To bolo zaujímavé. Musel som ihneď letieť domov a dať si to dokopy. Odležal som si jedenásť týždňov," prehodí cestovateľ.
Každý krok, istý, či menej istý, sa však stávali obrovskou zásobárňou skúseností. Všetky jeho sólo výstupy však majú jasný cieľ.
"Ísť niekde sám, to je nádherná vec. Ako jednotlivec sa dostanem hlbšie do kultúry každej krajiny, ľudia sú ku mne prívetivejší. Sólo projekt má úplne inú dimenziu, akýsi kláštorný nádych. Je to taký pútnický štýl, pri ktorom sa človek odbremení od civilizácie, neťahá nikoho so sebou, realizuje čisto len naplnenie svojich emócií a zmyslu života. Keď však človek cestuje sám, sú v tom tri negatíva. Môžu ho okradnúť, stane sa mu nejaký úraz, a najmä nemá sa s kým podeliť o krásu, ktorú vidí. Na výstup v stene je však dobré mať partnera. Sólo lezenie by bolo na hranici smrti. Čert nikdy nespí a človek by mohol doplatiť na to, že je sám. Ja som si však nikdy nekládol otázku, čo všetko sa môže stať. V živote totiž všetko beriem tak, ako to ide. Život je o spontánnosti. Robím to, čo ma momentálne baví. Nechcem sa limitovať a žiť podľa nejakej schémy."
Spontánne sa zrodila aj myšlienka na cestu do Himalájí. Trojmesačné putovanie sa začalo 15. septembra 2004. Začal v Dillí, pokračoval cez Kašmír, spoznal Malý Tibet i Nepál, trekoval pod Mount Everestom a výstupom na 6189 metrov vysoký Imja Tse dosiahol osobný výškový rekord. Okrem nádherných hôr spoznal aj ľudí a kultúru v Tibete, obzrel si Everest aj zo severnej strany, kde, na rozdiel od tej nepálskej, nebolo po turistoch ani slychu a vrátil sa späť do Indie.
"Fascinujú ma rôzne oblasti, človek tak spoznáva planétu, na ktorej žije. Najviac ma nadchýna exotika a možno aj preto som chcel vidieť Himaláje. Snažím sa uskutočňovať veci, ktoré sú na hranici mojich momentálnych možností a sú výzvou. Vlastná výprava takou výzvou bola. Vedel som, že už mám nejaké skúsenosti z cestovania aj lezenia. Často som chodil sólo, aby som sa vedel psychicky uvoľniť a spoľahnúť na vlastné sily. Najbližšie sa chystám do Južnej Ameriky a chcel by som vystúpiť na nejaké šesťtisícovky. Je to ďalšia výzva, ktorá vyústí neviem kam," dodal mladý dobrodruh.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
