závratnému množstvu sa stíha pán Martin postarať o všetky. Tvrdí, že zvládať takúto zaujímavú činnosť si vyžaduje hlavne veľa trpezlivosti a lásky.
„Mnohí si myslia, že pracovať s vtákmi je výhodný obchod, avšak je to oveľa viac. Pre mňa nie je chov papagájov len práca, ale predovšetkým koníčkom. Je potrebné starať sa o ne s citom, pretože vtáky vycítia, či ich máte radi. Poznám niekoľko chovateľov, ktorí vtákov chovali len pre peniaze a vtáky im začali hynúť," tvrdí pán Martin. Prezrádza, že najdôležitejšie je vytvoriť im prostredie bez stresu. Ovzdušie, v akom majú žiť, by malo byť čo najharmonickejšie.
„Vtáčiky som choval doma už od detstva. No za srdce ma to chytilo, až keď som sa vrátil z vojny. Môj švagor ma tlačil k uskutočneniu svojich snov a rovnakú podporu som mal i zo strany rodiny. Raz som si prečítal knihu, ktorá ma inšpirovala a dodala odvahu zrealizovať svoj tajný sen. Písalo sa v nej, že človek by mal porozmýšľať nad tým, čo ho v živote najviac baví a na tom postaviť svoje podnikanie. Ja som našiel svoj zmysel života v týchto nádherných tvoroch. Sú mojou srdcovou záležitosťou," dodáva chovateľ, ktorý svoje potešenie drží v špeciálne upravenej pivnici a na dvore domu.
I teraz v zime je až na diaľku počuť ich spev. V spievaní im totiž neprekáža ani teplota pod nulou. Pán Olšavský tvrdí, že vtáky, ktoré sa vyliahli na Slovensku, sú na naše podmienky aklimatizované a zima im práve naopak dodáva odolnosť. Ich húževnatosť si vyskúšal i voľným spôsobom chovu, keď im nechával otvorené klietky a vtáky si mohli voľne poletovať. Bol to však iba jeden druh, ktorý sa podobne ako holuby vracia späť. Pre pána Martina bol tento „pokus" úžasnou skúsenosťou a skvelým pocitom hlavne preto, že i mláďatá rodičov, ktorých vypúšťal, sa vracali späť do svojich klietok.
„Papagáje sú obzvlášť inteligentné a dovolil by som si tvrdiť, že ich inteligencia dosahuje hranicu až trojročného dieťaťa. Ak sa im človek venuje, naučia sa nielen rozprávať, ale i rozlišovať farby či počítať jednoduché príklady. Na svete už dokonca existuje aj škola pre ne, kde učiteľmi sú samotné papagáje. Mnohí ľudia si myslia, že dokážu iba opakovať slová, ktoré ich naučíme, ale v skutočnosti dokážu utvárať vlastné vety a reagovať na otázky."
A to vraj ešte nie je všetko, tvrdí vášnivý chovateľ. Osobnú skúsenosť má s papagájom, ktorý si pána Martina veľmi obľúbil a sám od seba sa naučil pískať melódiu, akú si nôtil jeho pán. Papagáj Jožko si zvykol dokonca popiskovať, keď mu bolo smutno, aby si tým privolal pána Martina. Bol taký prešibaný, že dokázal rozlišovať, ako sa má správať k ľuďom. Ak prišiel ku klietke pán Olšavský s človekom, od ktorého si udržiaval odstup, neunúval sa priletieť bližšie. Ak však videl, že jeho majiteľ dôveruje osobe, s ktorou je, nezaháľal a hneď priletel. Podobný vzťah si pán Martin vytvoril i k papagájovi Kubovi.
„Kubka som kúpil, keď mal ešte len 2 týždne a preto si vyžadoval špeciálnu starostlivosť. Musel som ho ručne kŕmiť a starostlivosť oňho mi niekedy pripomínala vychovávanie bábätka. Dnes má už 5 mesiacov a teraz sa oň stará jeden môj priateľ. Avšak vždy, keď ho navštívim, najprv Kubo priletí ku mne, až potom príde pozdraviť kamaráta. Neviem, ale asi si ma dáva do súvislosti s predstavou 'toto je moja mama'. Kubko je mojim malým dieťatkom. Pre nás s kamarátmi sa stal talizmanom a nedali by sme si ho ani za svet," hovorí pán Martin, ktorého počas celého roka navštevuje mnoho zvedavcov.
Nie je zriedkavosťou, že cez sezónu mu klopú na dvere turisti, ktorí začujú štebotanie a chcú nazrieť dnu. Cez rok sú to zasa žiaci z Hrabušickej základnej školy, ktorí chodia ku Olšavským na exkurzie. Exotické vtáky na dvore priťahujú množstvo ľudí a svojim spevom spríjemňujú život i susedom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
