Bedrich FORMÁNEK, docent elektrotechniky a informatiky STU
Pán, ktorý vymyslel televíznu súťaž PopIdol, u nás známu ako SuperStar, sa dopustil vážnej logickej chyby, ktorá spochybňuje celý systém hodnotenia.
Problém ozrejmuje teoretický príklad pre piatich súťažiacich a 3 000 hlasujúcich: Podľa platného spôsobu hlasovania (v ktorom sa dávajú hlasy najlepším súťažiacim podľa individuálneho vkusu divákov) A dostane 1 000 hlasov, B 800, C 600, D 400, E 200. Vypadáva teda E (a pri polnočnom hodnotení nikoho nezaujíma, kto bol najlepší!).
Pritom sa však mohlo stať - a je to celkom reálne, že väčšina hlasujúcich bola presvedčená, že E nebol najhorší, zato tretine (tisícke divákov hlasujúcich za A) sa najmenej páčila D (ibaže o tom mohli iba hovoriť, nie hlasovať).
Samozrejme, v tomto prípade by mala zo súťaže vypadnúť D (hoci 400 hlasujúcich, nech už malo na to akékoľvek dôvody, ju dalo na prvé miesto). Pri hlasovaní o najhoršieho mohol byť výsledok takýto: D 1 000, E 800, C 600, B 400, A 200.
Uvedený príklad ukazuje, že ten, kto dostane najmenej hlasov v súťaži o najlepšieho, nemusí byť ešte najhorší.
Ak je cieľom vylučovacích kôl určiť, kto má vypadnúť, nemalo by sa hlasovať o najlepšom, ale o najhoršom.
Medzi týmito dvoma spôsobmi hlasovania je síce určitá súvislosť, ale tá je príliš "slabá" na to, aby bolo možné nahradiť jedno hodnotenie druhým.
Iba v záverečnom finále, keď ostanú už len dvaja súťažiaci, na spôsobe hlasovania nezáleží.
Najsmutnejšie je, že na pochybný systém už zrejme niektorí účastníci naozaj doplatili: podľa môjho názoru sa to stalo Petre Humeňanskej, Petrovi Končekovi (čo však nemôžem dokázať, lebo divákov sa nikto nepýtal, kto je najhorší).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
