blahoželaním krstnej mamy mladého dielka, Evy Večerovej. Tá sa totiž pre nepriaznivé počasie nemohla dostaviť a hlavné slovo tak prevzal profesor Karol Horák, krstný otec, ktorý morskou soľou uviedol do života výtvor svojho študenta. Podľa slov autora: "Inšpirácia prichádza od mora, lesa, prírody, ale jej dobrým zdrojom je tiež technika." Oliver Tomáš takto usudzuje z vlastnej skúsenosti, lebo jeho cesta k umeniu viedla cez kybernetiku, hlbinné vrty a mechanizáciu dopravy...
V tvojej knihe je prevažne próza a zopár básní. Máš pocit, že cez prózu sa vieš lepšie vyjadriť?
- Ako kedy. Závisí to od danej chvíle. Niekedy mi to cez prózu nejde a niekedy z celej dvojstranovej poviedky vzniknú štyri riadky, po vyškrtaní. Inokedy na základe jednej rytmickej vety, ktorá mala byť pôvodne básňou, rozvediem celú poviedku. Záleží od situácie.
Okrem písania sa venuješ aj iným činnostiam. Čo z toho je ti najbližšie?
- Neviem, záleží to od obdobia, v ktorom sa nachádzam. V živote som si nemyslel, že budem fotografovať a hrať sa s počítačovou maľbou alebo maľovať, ale v určitom období mám väčšiu chuť maľovať alebo dajme tomu fotiť, pretože mám pocit, že cez to môžem skôr vyjadriť nejaké svoje pocity, myšlienky ako dajme tomu písanou formou. Keď píšem, tak sa u mňa vytvára druhá osoba, nejaký ideálny čitateľ, modelov. Stále, keď píšem, tak si ho predstavujem, možno je trochu podobný mne. Páči sa mi myšlienka toho, že čitateľ číta a spoluzúčastňuje sa hľadaní a cítil spriaznenosť s textom, ktorý číta. Lebo autor a čitateľ sú potom na spoločnej ceste a hľadajú cieľ alebo spoločnú cestu. Páči sa mi aj také divadlo, ktoré sa nesnaží prezentovať obrovské myšlienky, skôr sa snaží navnadzovať ducha, zamerať sa na spoločné hľadanie cesty, nie cieľa. Ako spieva Mňága a Žďorp, cesta múže být cíl.
Z môjho pohľadu existujú dva typy mladých ľudí. Jedna skupina sa venuje koníčkom, ktoré sú v istom zmysle konvenčné a populárne, ale netvorivé, no a tá druhá skupina nejakým spôsobom tvorí a má potrebu sa takýmto spôsobom realizovať. Ako vidíš umelecké podhubie v Košiciach? Dá sa vôbec hovoriť o niečom takom?
- Samozrejme. Aj keď si myslím, že dôležitejšie ako umelecké podhubie je človek jednotlivec alebo tá skupinka, ktorá je tvorivá. Lebo tvorivosť vychádza skôr zo spôsobu vnímania sveta.
Tvoju knihu krstil morskou soľou Karol Horák a cez mobilný telefón pridala svoje blahoželanie aj krstná mama, Eva Večerová. Ako si vyberal krstných rodičov?
- Karol Horák je mojím pedagógom, už ma pozná päť rokov, pretože študujem na prešovskej univerzite filozofiu estetiku ani ma nenapadol nikto iný. Vybral som ho kvôli tomu, že ešte stále je mojím pedagógom a on ako autor ma tiež inšpiroval.
Profesor Karol Horák sa tiež venuje dramatickej činnosti. Ako vidí stav súčasnej slovenskej drámy jeho študent?
- Sú tu aj pekné pokusy, aj nepekné pokusy. Neviem, možno, keď sme hovorili o umeleckom podhubí, tak dajme tomu, možno tým, že nie je také veľké alebo že sa na umenie nevydáva potrebné množstvo financií, divadelné predstavenia si s nimi musia vystačiť. Zdá sa mi, že v konečnom dôsledku sa divadlo nemusí robiť s nejakými veľkými efektmi. Dajú sa nájsť aj lacné materiály, existuje aj chudobné divadlo, kde sú základom práve herci. Divadlo môže vychádzať vonku do ulíc, do lesov... Možno je škoda, že ľudia akoby nevideli, že divadlo nemusí byť v divadelnom priestore a miesto toho, aby niečo tvorili, a hrali a potom aj zistili, že ho môžu hrať hocikde, mám pocit, netvoria. Treba tvoriť.
Máš v Prešove dostatok priestoru na realizáciu?
- Akademický Prešov nám ponúka možnosť prezentovania sa v divadelnom priestore, ale veľakrát ľudia ani nevedia o veciach, ktoré sa dejú, pretože to robia malé skupinky ľudí, ktoré sa navzájom poznajú a nejakým spôsobom na seba naväzujú a nerobia dané projekty alebo predstavenia kvôli nejakému zisku alebo kvôli čomukoľvek inému. Robia ich pre seba a pre okruh ďalších ľudí. Takýmito predstaveniami sú Prešov aj Košice presýtené. Kto chce hrať, môže sa zobrať, urobiť divadelné predstavenie, ktoré môže byť veľmi dobré. Môže to byť performace alebo happpening, na ktorý stačí ulica, les, malá chyža alebo iný priestor. Ak človek chce tvoriť, tak tvorí a ak nechce, môže sa len vyhovárať a hľadať nejaké ideálne podmienky, ktoré vlastne aj tak nikde nenájde. Človek musí chcieť.
Ty si študoval na viacerých vysokých školách a nakoniec si zakotvil na estetike.
- Mňa to stále ťahalo k tým humanitným vedám a nebola to hlavne estetika, tú som si pribral ako dejiny umenia, lebo k umeniu som mal blízko, ale hlavná bola filozofia. Až neskôr som pomaly prešiel k estetike, lebo tá mi ponúkala to, čo som hľadal, spojenie umenia s filozofiou. No a predošlé školy, určitým spôsobom som sa hľadal. Študoval som kybernetiku, aby som písal lepšie science fiction poviedky, a potom som zistil, že asi to nie je dobrá cesta. Potom som študoval aj elektrotechniku, kybernetiku a mechanizáciu dopravy a hlbinné vrty na baníckej.
Estetika je viac menej teoretická, chcel by si sa viac aktívne zúčastňovať na tvorbe umenia alebo to chceš skôr analyzovať...
- Aj analyzovať, aj tvoriť. Neustále tvoriť, ak sa bude dať. Chcel by som aj tvoriť, neustále robiť nejaké presaky umenia, estetiky, filozofie, a nebyť len čistým teoretikom, ale aj tvorcom, lebo práve tá tvorba, ten zážitok z umeleckého diela poskytuje širokú bázu na rozmýšľanie o filozofických a estetických problémoch. A naopak estetické a filozofické problémy veľakrát inšpirujú tvorbu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
