dvadsiatych rokoch 20. Storočia, keď sa po rozpade monarchie vytvoril v novovzniknutej Československej republike iný systém.
Štrajk lekárov
Od apríla roku 1921 prejavovali lekári nemocenských pokladníc nespokojnosť s výškou sumy, stanovenej za ošetrenie jedného prípadu ochorenia. Na protest proti tomu, že sa touto ich požiadavkou nik nezaoberal, vstúpili do štrajku. Zrejme zabral, súdiac z komuniké, ktoré uverejnilo Právo lidu o vyjednávaní medzi nemocenskými pokladnicami a lekármi na Ministerstve sociální péče ČSR ohľadom urovnania sporu a odvolania štrajku. Lekári trvali na požiadavke, aby im bolo zvýšené ohodnotenie o 80 percent, ale pokladnice ponúkali iba 50 percent. Keďže sa nedohodli, pokračovali v dvojdňovom štrajku. Konečná dohoda bola uzavretá s tým, že za každý prípad ochorenia im vyplatia 15 korún a že voči štrajkujúcim nevyvodí ministerstvo žiadne dôsledky, pričom ponechajú v službách nemocenských pokladníc všetkých podľa stavu z apríla, keď sa začal spor. V Košiciach na Šrobárovej č. 44 zriadili oddelenie lekárskej diagnostiky, kde denne robili Wassermannove krvné skúšky.
Hrozba infekčných chorôb
V Rusku bol veľký hlad a cholera, na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v tom čase súčasťou ČSR, sa šírili infekčné ochorenia. Z iniciatívy Čs. červeného kríža v Chuste za pomoci košickej organizácie zriadili prenosnú infekčnú nemocnicu so 40 lôžkami a všetkým potrebným vybavením. Bola umiestnená v blízkosti železničnej stanice aj cesty a zdravotníci bývali v barakoch vedľa nemocnice. Hlavným lekárom bol Dr. John, ktorý bol zároveň aj ambulantným lekárom v Chuste. Divizionár ČsČK z Mukačeva dr. Albert zriadil osobitné oddelenie na roztriedenie kiahní od iných nákazlivých chorôb. Z Košíc pomáhal v nemocnici Dr. Stuchlík. Títo traja muži urobili kus práce nielen ako zdravotníci, ale aj osvetoví pracovníci, lebo niektorí ľudia odmietali hospitalizáciu v strachu pred smrťou a mnohí sa bránili návšteve lekára doma motykami, vidlami a hrabľami, hoci sa ich deti dusili zo záškrtu. Táto protiinfekčná misia Červeného kríža sa vydarila a podaktorí vraveli že preto, lebo keď išli autom na otvorenie nemocnice, toto havarovalo. (Prevrátil sa do priekopy, našťastie sa nikomu nič vážne nestalo.)
Keď sme pri zdravotníckej téme, nedá mi nezmieniť sa o vaječnom koňaku, ktorého boli plné košické výklady. Vyrobený bol ešte v roku 1919 a trvanlivosť mal do polovičky júna 1920. To nebránilo obchodníkom, aby ho predávali i napriek zákazu Ministerstva pre zásobovanie ľudu ČSR odôvodňujúc to tvrdením, že žiaden alkoholický nápoj sa nemôže pokaziť. Opak bol pravou. Noho tých, ktorí si ho kúpili, skončili v nemocnici a obchodníci sa zodpovedali z poškodenia zdravia na súde.
Poplatky za liečenie
Aké boli poplatky za liečenie v štátnych a iných verejných nemocniciach na Slovensku v roku 1921 - 1922? Výnos Ministerstva verejného zdravotníctva ČSR ich určilo takto: za tretiu triedu v nemocnici v Košiciach 20 korún, za druhú 45 a za prvú 70 korún denne. Na Slovensku bolo 30 štátnych a verejných nemocníc, jedna "babská" bola v Košiciach. Z toho boli tri štátne a to v Bratislave, Košiciach a v Žiline (očná), župných bolo 15, mestských a iných 12. Najnižšie taxy boli v župnej nemocnici v Michalovciach: tretia trieda 8 korún, druhá 25 korún a práv 40 korún denne. Najvyššia za tretiu triedu bola 25 korún v nemocniciach v Komárne, Lučenci a v "babskej", t. j. v pôrodnici v Košiciach.
Zdravotnícka osveta fungovala aj v poľnohospodárstve. V susedných krajinách sa občas vyskytol mor hovädzieho dobytka, v roku 1921 bol v Poľsku. Preto do ohrozeného územia susediaceho s Poľskom vyslalo ministerstvo poľnohospodárstva celý štáb ľudí, ktorý prednášal o tejto nákaze a premietal aj filmy. Najviac ich smerovalo do Sabinova, Kapušian, Veľkého Šariša, Michalian, Lipan, do Pečovskej Novej Vsi, Plavča, kam im museli zabezpečiť spomínané obce dopravu aj ubytovanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
