a čarbaníc, po farebne a graficky celkom slušne zvládnuté maľby. Sprejerská tvorba graffiti, útočí na konzumný spôsob života a preto patrí k mestu. Je anonymná. Tak ako ľudia na ulici. Provokačná, ale sama o sebe neškodná. Veľké problémy však robí majiteľom budov, označkovaných kresbami. Odstránenie nežiadúcich malieb nie je lacné a výtvory častokrát esteticky veľmi znehodnocujú prostredie.
Slovo graffiti, pochádza z taliančiny. Je označením pre nápis a kresbu vyrytú na predmety, na antických stavbách a na omietke steny budovy. Graffiti v podobe v akej ho poznáme dnes, sa vynorilo pred štyridsiatimi rokmi z hučiaceho podzemia tunelov a metra, betónovej džungle New Yorku. Popri pocite odcudzenia a výrazu protestu, konzumnou spoločnosťou takmer odpísanej generácie mladých ľudí z najchudobnejších štvrtí Brooklynu Bronxu, mal na tomto fenoméne zásluhu vynález spreja. Sprejový ošiaľ graffiti sa začal šíriť po svete. Paradoxne však práve sprejeri a ich konfrontačné aktivity, dali príležitosť privyrobiť si zopár nekonfliktne žijúcim spoluobčanom, odstraňujúcim ich výtvory. Na nie veľkú radosť vlastníkov pomaľovaných objektov, ktorí to všetko platia.
V Košiciach, pod značkou obrysu hlavy, pôsobí už niekoľko rokov v graffiti prostredí uznávaný sprejer Bluer. Sprejersky aktívna komunita mesta má asi 20 členov. Náhodní striekači, čmárajúci bez nápadu, sa nepočítajú. Tunajší graffiti autori, na rozdiel od západoeurópskych a z USA, ale nepochádzajú generačne z najchudobnejších sociálnych vrstiev. Cena spreja na Slovensku je dostatočne vysoká, aby znemožnila systematickú tvorbu, deťom rodín s existenčným minimom. Porovnateľný je iba štýl, práca v noci, neustále v strehu, na úteku, všade, kde sa dá. Bluer natlakovaný sprejmi a adrenalínom, si vyhľadáva skôr ošarpané periférne ploty, viadukty a monotónne betónové plochy. Nestrieka na historické budovy a sochy. V súlade s graffiti filozofiou, tvorby na úteku, nepohrdol ani odstavenými železničnými vagónmi.
"Graffiti sa venujem deväť rokov," hovorí Bluer. "Sila a energia v nich obsiahnutá, hlboko zapôsobili na dospievajúceho človeka, ktorým som bol. Postupne začali vznikať moje prvé pokusy, signatúry štetcom a fixom. V tom čase bola kultúra graffiti na Slovensku a vo východnej Európe, iba v začiatkoch v porovnaní so západným svetom. Svoje prvé veľké, klasické graffiti sprejom na múr, som vytvoril v 1997 roku. Odvtedy som urobil stovky graffiti, ročne niekoľko desiatok v rôznych podobách. Prešiel som všetkými etapami vývoja, od hľadania formy, obmedzenej na písmená a tvary, po maľovanie na ulici, na vlaky a vytvorenie si vlastnej šifry. Súťaživosť je v tomto prostredí hnacím motorom. Pre mňa sa graffiti stalo inšpiračným zdrojom, akýmsi východiskom pre vlastnú tvorbu, vzhľadom na to, že v Košiciach študujem na fakulte umení."
Kým košický Bluer so svojimi rovesníkmi natlakovaný nápadmi a sprejmi vyráža neskoro večer do ulíc v snahe vyprodukovať zo seba čo najviac, profesionálny odstraňovač striekaných nápisov, Ľuboš Ustohal pokojne spí, aby ráno dobre odpočinutý, natlakoval svoje čistiace zariadenie a v priebehu niekoľkých minút odstránil aj celostenové graffiti, vznikajúce viac nocí za sebou.
Ustohalov plne funkčný čistiaci mechanizmus je pozoruhodná skladačka. Tvorí ho umelohmotná bandaska s vodou, plastové vedro na piesok, niečo, ako väčší vysavač s nemeckými nápismi, slovenskými hadičkami a tryskou. Podľa potreby je v zálohe pripravený vyradený vojenský agregát na výrobu trojfázového prúdu, zabezpečujúceho chod celého systému. Ten niekedy naskočí so zvukom štartujúcej helikoptéry, až po zložitom magickom rituáli šťavnatých nadávok a vysiľujúceho pretáčania kľukou. Tlak prúdu zmesi vody a piesku, 360 atmosfér, letiaci z ústia trysky na doslova miznúce graffiti, je pre čističa dostatočným zadosťučinením za malé trápenie na úvod. Takýmto spôsobom Ľuboš Ustohal s bratom, odstraňuje graffiti niekoľko rokov na Slovensku a v Čechách.
"Likvidácii sprejom striekaných kresieb a nápisov," hovorí Ľ. Ustohal, "sa venujem popri hlavnom zamestnaní pieskovacích čistiacich prác oceľových konštrukcií, výrobných hál a mostov. Prvú zákazku na vyčistenie graffiti z historickej budovy, som dostal v roku 1995 od magistrátu mesta Olomouc, kde sme vtedy s bratom reparovali továrenskú halu. Pokusy o jeho odstránenie chemicky sa nedarili. Zabral až náš agregát. Hneď vzápätí sme v Olomouci dostali ďalšie objednávky. Neskôr sa pridala Ostrava a Praha. A tak sme odstraňovanie graffiti zaradili do nášho pracovného plánu. S veľkým úspechom aj na Slovensku. Múry a budovy som čistil v Bratislave, Trnave a v Košiciach, zhodou okolností, tiež magistrát. graffiti som si už takmer zamiloval a niekedy ma až mrzí, keď musím odstraňovať peknú kresbu len preto, že je umiestnená na nevhodnom objekte, bez vedomia majiteľa, mimo legálne povolenej plochy."
Čistenie graffiti je niekedy rovnako dobrodružné ako jeho tvorenie. Nezriedka sú vysprejované kresby a nápisy umiestnené na ťažko dostupných miestach, demonštrujúcich šikovnosť autora už len polohou. Ľuboš Ustohal nemôže zabudnúť na odstraňovanie graffiti z niekoľko desiatok metrov vysokého komína stráženého priestoru Ostravskej teplárne. Neznámy sprejer vyzdobil v noci komín z polovice výške 20-25 metrov nad zemou až po jeho vrchol, čo bolo ďalších dobrých 20 metrov, veľmi realisticky vymaľovanou pirátskou zástavou s lebkou a prekríženými hnátmi. Bolo to asi 2 metre bokom od zamurovaných schodiskových priečok, vedúcich pozdĺž celého telesa. Ak neberieme do úvahy desiatky sprejov, ktoré na tento výkon spotreboval, akrobatická poloha tela na hladkom povrchu komína naznačuje, že musel mať viac ako meter dlhé ruky, alebo sa zhora spustil horolezeckým lanom. Samotné čistenie vyžadovalo akrobatický výkon. Ľuboša Ustohala istil na lane brat, dlhé štyri hodiny úmornej práce, kým sa nápis odstránil. Podobný zážitok mal čistič graffiti pri likvidácii nasprejovanej kresby vysoko pod strechou konzervatória v Ostrave.
Takéto prípady extrémne porušujúce zákony a pokusy o legálne vymedzenie voľnej plochy, sú však iba vonkajším ohraničením problému pouličnej výtvarnej tvorby. Graffiti je v princípe generačnou záležitosťou dospievajúcich mladých ľudí a končí v momente, keď sa autor začne osamostatňovať. Takmer nikto nedokáže prebdieť týždeň, čo týždeň, celé noci so sprejom na ulici a ráno ísť do práce. Zopár pokusov akceptovať graffiti na verejnosti v Galérii, ho vlastne likviduje tiež, lebo ho robí spoločensky prijateľným ako spotrebný tovar, čím ho znehodnocuje v jeho vzbure proti konzumnému spôsobu života. Napriek tomu, je toto vymedzenie istým riešením.
"Zúčastnil som sa na niekoľkých legálnych podujatiach v Belgicku, v Čechách, u nás v Žiline a v Košiciach," hovorí Bluer. "V Belgicku som so svojimi priateľmi vyzdobil fasádu jedného obytného domu. Sú to ale skôr príležitosti pre začínajúcich výtvarníkov. Inak sú naše kontakty ilegálne, prostredníctvom internetu a značiek na ulici. Pretože ma graffiti naozaj fascinuje a považujem ho za unikátny fenomén doby, spracoval som vo svojom autorskom časopise celú košickú graffiti scénu, rozdelenú podľa významu, miesta a znaku v priebehu niekoľkých rokov. Čo bude ďalej, netuším."
Pokiaľ je graffiti na Západe súčasťou subkultúry, prideľujú sa mu plochy, vznikajú časopisy, a stíhajú sa len vandali, na Slovensku sa sprísňujú zákony. Kriminalizuje sa každý ťah fixom a sprejom, možno absolútne dezorientovaného adolescenta, pokúšajúceho sa takto manifestne na verejnosti vyjadriť iba to, že je. Nápisy v telefónnych búdkach, výrezy do stromov v parku, v lese, na lavičke, sú záhadne akceptované a nerušia kampaň anti graffiti. Trestný postih však pravdepodobne exemplárne poznačí len zopár neopatrných zúfalcov, ktorí si ešte nenašli v živote svoju Ego značku, tak ako výtvarník Bluer a Ľ. Ustohal, odstraňovač nasprejovaných výtvorov. Problém graffiti a mesto, nepochybne v meste zostane.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
