Prešov, je totiž rodiskom Ľudmily Farkašovskej, ktorej hlas pozná verejnosť hlavne z vysielania Slovenského rozhlasu a neskôr BBC. Jej tvár si môžete pamätať z televízie ešte z čias, keď pôsobila na poste hlásateľky, neskôr pracovala v Markíze ako zahranično-politická redaktorka, moderátorka nočných správ a správ Telerána. Pred čosi viac ako rokom dostala ponuku od Richarda Rybníčka stať sa novou tvárou Správ STV. V tom čase sa o nej generálny riaditeľ vyjadroval v samých superlatívoch, hovoril o nej ako o vzácnej žene s veľkými skúsenosťami, vynikajúcim hlasovým fondom a dobrou vizážou. O to prekvapujúcejšie bolo jeho rozhodnutie stiahnuť ju od októbra z hlavnej spravodajskej relácie. A hoci istý čas ešte uvádzala reláciu Správy a komentáre, napokon jej vedenie zmluvu vo verejnoprávnej televízii nepredĺžilo. Toto rozhodnutie mnohých prekvapilo a vyvolalo najrôznejšie polemiky. Ako sa naň pozerá samotná Ľ. Farkašovská, sme sa jej okrem iného opýtali na Reprezentačnom plese U.S.Steelu, ktorý moderovala spolu s Vladom Voštinárom.

Hoci predtým vás riaditeľ Rybníček doslova ospevoval, zmluvu v STV vám nepredĺžili. Ako ste vnímali takýto zvrat po takom relatívne krátkom čase?

- Pre mňa to bol šok. Dodnes neviem, čo vlastne rozhodlo o tom, že spoluprácu so mnou skončili. Pri mojom poslednom rozhovore s riaditeľom Rybníčkom som sa ho aj pýtala, či sa zmýlil, keď si ma vybral práve kvôli spôsobu akým som moderovala. Ja som totiž nešla do STV pre slávu a peniaze. Pánu Rybníčkovi som uverila, že chce vybudovať naozajstnú verejnoprávnu televíziu na spôsob BBC, ako mi tvrdil - a teraz si pripadám ako naivka, ktorá naletela. Slovenská televízia je podľa mnohých momentálne najkomerčnejšou na našom trhu, a môj pád do značnej miery zapríčinilo práve to, že som sa ľútosťou nad komercionalizáciou STV netajila. To vedeniu STV nijako nehralo do karát, a tak ledva vyčkalo na prvú príležitosť a spoluprácu so mnou skončilo. Myslím, že som bola "na odstrel" už v októbri, keď ma spolu s Janou Majeskou a Vladom Semanom bez akéhokoľvek vysvetlenia stiahli z hlavných Správ STV, ale keďže sa mi zmluva končila až koncom decembra, vtedy ma iba "prehodili" do Správ a komentárov. Som však presvedčená, že už vtedy vedeli, že som skončila. Nehovoriac o spôsobe, akým to urobili - že som sa to dočítala na titulnej stránke istého denníka a vedenie televízie nemalo ani toľko slušnosti, aby mi to oznámilo skôr než to vyjde v novinách.

Čo si o takýchto praktikách myslíte? Napokon, podobné veci sa stali už aj v iných televíziách.

- Neviem, či sa to dá porovnávať, lebo nepoznám iné prípady - odkiaľ ich brali, čo im sľúbili a ako sa zachovali. No mňa riaditeľ Rybníček bral s tým, že sa na to môžem spoľahnúť, a že kým je tam on, nič podobné sa stať nemôže. Napriek tomu sa stalo. Je mi jasné, že dnes nemá miesto nikto isté a že je tu oveľa tvrdší kapitalizmus ako som svojho času zažila v Británii, no podobnú skúsenosť som nikdy predtým nemala. Vždy totiž fungovala aspoň aká-taká komunikačná kultúra. A ak niekto vraví, že v šoubiznise nikto nemá miesto isté, tak si asi neuvedomuje, že STV je verejnoprávna kultúrna inštitúcia, nie šoubiznis.

Uvidíme vás niekde na obrazovke, budeme vás niekde počuť alebo chcete od tohoto sveta na chvíľu odstup a plánujete robiť niečo celkom iné?

- To je skoro hamletovská otázka. Zatiaľ vám poviem len toľko, že mám jednu veľmi lákavú ponuku mimo médií. A že počnúc 6. februárom ma budú všetci, ktorí chcú, môcť počuť v Rádiu Twist každú nedeľu o desiatej v relácii Živá planéta. Za možnosť vrátiť sa po dva a pol roku späť k mikrofónu, ktorý bol odjakživa mojou srdcovou záležitosťou, som vedeniu nového Twistu veľmi vďačná.

Ako si teraz žijete?

- Tak ako predtým. Môj životný štýl a priority totiž nijako nezmenilo to, že som bývala na obrazovke v hlavnom vysielacom čase. Nikdy som neprestala chodiť na trh, nosiť plné igelitky z hypermarketu, variť, upratovať skrátka byť v prvom rade mamou a manželkou. A presne to robím stále. Iba ma už nevidno na obrazovke.

Pochádzate z východu, dodnes máte v Sokoli chalupu. Ste teda poriadna východniarka?

- Ja som východniarka so všetkým čo k tomu patrí a mám pocit, že moje korene sú práve v Sokoli. Narodila som sa síce v Prešove, lebo vtedy naši bývali v Sabinove a tam nebola pôrodnica, no v Sokoli som mala starých rodičov, dodnes tam mám veľa rodiny a hoci otcov rodičovský dom tam už nestojí, našťastie tam otec postavil chatu, kam sa neustále vraciam. Je to miesto, kde si stále oddýchnem a zrelaxujem. Možno to znie pateticky, ale práve tam si vždy spomeniem na Válkovu báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Tam je všetko čo mám rada, kam patrím.

K východniarom však patrí aj temperament, vy ste však na obrazovke pôsobili veľmi pokojne. Tak aká teda ste v súkromí?

- (smiech) To by ste sa mali opýtať mojich blízkych - najlepšie manžela. Určite by vám vyvrátil všetko, čo súvisí s pokojom. Niekedy sa dokonca aj mne samej zdá, že toho temperamentu je trochu priveľa, že som fakt "šalena Vichodňarka"...! Ale keď, ako vraví Milan Markovič, "šalene Vichodňare jedzine normalne ľudze ta ňe?" (smiech)

Precestovali ste mnoho krajín, niekoľko rokov ste žili v zahraničí a napriek tomu ste sa vrátili späť na Slovensko. Ťahali vás sem len korene alebo aj niečo iné?

- Ale veď korene sú veľká vec, tie vás držia. Koreňov sa len tak zbaviť nedá. Ja ich cítim veľmi silno a s tým súvisí aj to, že keď som bola od svojich blízkych ďaleko, mala som pocit, že som izolovaná. Uvedomovala som si, že čas plynie aj mojim rodičom a ja si chcem svojich blízkych a toho čo mám, užívať čo najviac.

Takže keď ste odchádzali, bolo vám jasné, že to nie je navždy?

- Čudovali by ste sa, ale ja som odchádzala s tým, že som síce dostala zmluvu na tri roky, ale svojej dcére Ľudke som hovorila, že ideme na rok. A zvláštne je, že túžba vrátiť sa domov bola silná nielen u mňa, ale aj u mojej dcéry, ktorá sa chcela vrátiť tiež napriek tomu, že tam mala kamarátky a že tam bol jej život. Tu na Slovensku toho veľa nemala, lebo bola ešte malá a za tých štyri a pol roka, čo tam s nami v Londýne strávila sa jej tunajšie vzťahy pretrhali. No asi je to geneticky dané, zdedila to po mne, že máme korene tu, že nás to sem ťahá a sem patríme. To sa nedá zmeniť. Sú síce ľudia, ktorí sú doma tam, kde im je dobre, hocikde na svete. Ale ja som úplne iný prípad. Mne je dobre iba doma. A doma som tu.

Takže sa niekedy vrátite aj na východ Slovenska?

- Ja by som sa možno už aj bola vrátila, no to je trošku dané aj pracovnými príležitosťami. Mňa z východu do Bratislavy odviedlo najprv štúdium. Potom som sa ako študentka cez konkurz dostala do vtedy ešte Československej televízie. Jednoducho ma tam život zavial. A je pravda, že pracovné príležitosti sú tam iné. Navyše si v Bratislave človek za tie roky vytvoril väzby, ktoré na Východe nemá, takže je to o to ťažšie. Ale ktovie, penziu si možno budeme užívať v Sokoli....

Na čo si potrpíte?

- Sú veci, nad ktorými nerozmýšľam a toto je jedna z nich. No keď sa tak zamyslím..., tak asi na poriadok. Ale nie v tom zmysle, že stále behať s prachovkou. Skôr v zmysle, že všetko by malo mať systém.

Čím sa v živote riadite?

- Ktosi múdry dávno povedal, že dar od Boha je vedieť rozlíšiť svoje možnosti. Rozlíšiť, čo sa dá zmeniť a čo nie. To prvé sa snažiť zmeniť a s tým druhým sa snažiť zmieriť. A to sa snažím robiť aj ja. S pribúdajúcimi rokmi si človek stále viac uvedomuje svoje možnosti a čím ďalej, tým menej ide hlavou proti múru. To však neznamená, že sa zmieruje so zlom, lebo to za správne nepovažujem. Len si možno hľadá prijateľnejšie cesty k dobru.

A zamlada ste nemali chuť zmeniť svet?

- Ale áno, ja som bola dosť revolučný typ, tak ako moja staršia dcéra. Bola som dosť nekompromisná. No to sa vekom všetko vyvinie. Človeka niektoré veci prestanú štvať aj preto, lebo si uvedomí, že sa ho bezprostredne nedotýkajú alebo že sa nedajú zmeniť. Navyše pribudnú úplne iné starosti, posúvajú sa priority a sú veci, ktorými sa človek už nestihne zaoberať. Takže sa so životom treba vedieť dohodnúť. Život je zvláštna vec... A stále mám pocit, že strašne krátka. Možno aj preto tá dynamika a rýchlosť, akou sa všetko snažím robiť. Snažím sa toho totiž stihnúť čo najviac a aj tak toho ešte veľa nestihnem. Ak by som si však mohla vybrať, chcela by som žiť aspoň 150. rokov. Samozrejme, s dnešným zdravím a s dnešnými možnosťami. (smiech)

Čo by ste teda v živote chceli ešte stihnúť?

- Všeličo. Napr. mám veľmi málo času hrať na klavíri. Hoci to vždy patrilo k môjmu životu a máme klavír doma. A vždy som túžila napísať knihu. Nie o sebe na to si nepripadám ani dosť zaujímavá, ani dosť múdra. Chcela by som napísať knihu poviedok. Nikdy doteraz som však na to nenabrala odvahu. No hovorím si, že možno raz v penzii to príde. A potom by som potrebovala ešte polepiť všetkých asi 2000 fotografií do albumov... A keby som vedela, že sa dožijem minimálne 90-tky, tak by som sa dala aj na štvrté dieťa.

Čo vás život naučil?

- Väčšej tolerancii, umeniu odpúšťať a tomu že to najväčšie a najkrajšie, čo na svete je, sú deti.

V čo veríte?

- V Boha a v to, že všetko zlé je na niečo dobré. Že všetko má v živote svoj zmysel, hoci v danej chvíli ešte neviete aký. Verím, že náš osud riadi niekto, kto vie isté veci lepšie ako my a preto vie aj to, prečo sa čosi v danej chvíli stane, hoci sa nám to zdá nespravodlivé a zlé. Verím, že existujú vyššie pravidlá, ktoré určujú chod všetkého.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.