Slovenského červeného kríža. Krátko po prílete sa u neho objavila masívna alergická reakcia na užívaný antimalarický liek, ktorý musel vzápätí vysadiť. Následne postihli mladého lekára črevné problémy. Bolo jasné, že za týchto okolností nielenže nemôže byť užitočný svojmu okoliu, ale samotný pobyt v krajine s neporovnateľnými hygienickými pomermi a nedostatkom pitnej vody nie je pre neho ďalej možným.
"Napriek všetkému tú cestu neľutujem. Čosi som videl a zažil, dokonca som stihol trochu zmeniť svoj pohľad na život. Zatriasol mnou pohľad na masový hrob obetí tsunami v meste Banda Aceh s tisíckami mŕtvych a tiež som si začal vážiť to, aká sme civilizovaná krajina," hovorí dnes s úsmevom mladý internista.
Doktor Farkaš pracuje na IV. Internej klinike Fakultnej nemocnice L. Pasteura, pričom už niekoľko rokov pôsobí ako zdravotnícky inštruktor prvej pomoci a člen humanitárnej jednotky v Slovenskom červenom kríži. Preto ho na Troch kráľov zavolali z generálneho sekretariátu SČK a ponúkli mu účasť na zdravotníckej misii v Indonézii. Po krátkom váhaní súhlasil a začal si vybavovať potrebné očkovania.
Absolvoval očkovanie proti týfusu, chrípke a žltačke typu A (ako zdravotník už bol očkovaný proti typu B) a dostal recept na antimalariká, ktoré zobral prvýkrát v utorok. V stredu cestoval do Bratislavy, kde ho zaočkovali ešte proti cholere a v sobotu 15. januára odletel spolu s troma kolegami z Viedne s medzipristátím v Dubaji do Jakarty. Štvorčlenný tím tvorili okrem neho dve zdravotné sestry a riaditeľ sekcie krízového manažmentu Slovenského červeného kríža. Ich poslaním bolo pripojiť sa v postihnutej oblasti k inému tímu červeného kríža a odviezť tam antibiotiká a zdravotnícky materiál hodnote asi milión korún.
MEDZITITUL: V dome sa po zemi preháňali ploštice
"Na letisku v Jakarte nás čakal pracovník slovenského veľvyslanectva a odviezol nás na veľvyslanectvo, kde sme strávili noc. Nasledujúce ráno sme sa skontaktovali s Indonézskym červeným krížom v Jakarte, kde sme odovzdali privezený materiál a jeho pracovníci nás informovali o tom, čo bude našou úlohou. Potom sme odleteli do mesta Banda Aceh v provincii Aceh. Ubytovali nás na súkromí na okraji mesta, ktoré bolo postihnuté prílivovou vlnou. Vzhľadom na bezpečnostnú situáciu, ktorá tam vládne, to nebolo ideálne riešenie. Ale to sme pochopili až neskôr," spomína MUDr. Farkaš.
Ubytovanie zďaleka nezodpovedalo požiadavkám Európanov. Štvorčlenný tím dostal k dispozícii dve malé miestnosti v nemurovanom dome bez sklenených okien, kde sa chodilo po špinavých dlaždiciach. Po dlážke sa preháňal rôzny hmyz, vrátane ploštíc. Pred domom bol veľký močiar, dažďovú vodu zbierali domáci do vane, v ktorej sa umývali a zároveň z nej pili. Toaletou bola jama v zemi...
"Po ubytovaní sa, ktoré bolo pre nás šokom, nás vzali na obhliadku tsunami postihnutého okolia. Bolo naozaj veľmi zničené, bol som prekvapený silou živlu, ktorý všetko naokolo zrovnal so zemou. Jeden šok pritom striedal druhý. Náš domáci pochodil bosými nohami po hnijúcich odpadkoch a potom spokojne vkráčal do svojho domu. Špinu na nohách zanášal aj do našich izieb, kde sme mali spať na zemi v spacích vakoch," vykresľuje 24-ročný Košičan.
Skupina sa ešte v ten istý deň rozhodla nájsť iné ubytovanie. Jednak s ohľadom na nulovú hygienu, ale i vlastnú bezpečnosť. Ako totiž zdravotníci zistili, v danej oblasti boli pred katastrofou veľké nepokoje a boje za oslobodenie bohatej provincie od Indonézie. Na situáciu preto dohliadalo niekoľko tisíc vojakov, no tí odchádzali na noc preč...
"Armáda tam stráži zahraničné misie, ale zároveň všetci musia pôsobiť pod indonézskou vládou, čo si domorodé obyvateľstvo vysvetľuje po svojom. Nechceli sme v noci ostať v tomto prostredí sami, preto sme sa rozhodli vrátiť do priestorov červeného kríža v centre mesta. Nebolo to však jednoduché. Majiteľ domu, kde sme mali bývať, nás nechcel pustiť a zamkol naše veci s tým, že mu musíme za ubytovanie zaplatiť. Rozruch neunikol pozornosti domácich obyvateľov a začalo tam byť povážlivo dusno."
MEDZITITUL: Z lekára sa stal pacient
Slováci domorodca vyplatili a pobrali sa preč. Červený kríž sídlil v priestoroch predajne automobilov a tiež neponúkal extra luxus. V miestnosti veľkej ako klasická obývačka spalo na zemi dvanásť ľudí. Keďže nemala okná, bolo tam neznesiteľne horúco. Okúpať sa nebolo kde a záchod tiež nebol splachovací, ale šlapací. Problém bol aj s pitnou vodou. Voda z vodovodu v meste Banda Aceh pitná nie je balená bola na prídel. Veľkým paradoxom je, že domorodcom voda všetko vzala a teraz nemajú ani tú vodu...
"Nasledujúci deň sme si mali ísť obzrieť miesta, kde sme mali pôsobiť. To sa už ale u mňa objavili zdravotné problémy. Začalo to tým, že som tri hodiny po užití antimalarík dostal alergickú reakciu. Objavili sa u mňa vyrážky, mapovité škvrny a opuchy, hlavne na nohách a chrbte. Volal som preto na oddelenie cudzokrajných chorôb v Bratislave s dotazom, čo robiť. Lekári mi navrhli nahradiť antimalariká tetracyklínom, ktorý porušil moju črevnú flóru a objavili sa črevné ťažkosti," vzdychne si lekár.
Anton Farkaš dostal silné hnačky sprevádzané vysokými teplotami. Ostať v Banda Acehu vzhľadom na hygienické pomery nemohol - potreboval normálny záchod, vodu na telesnú hygienu i dostatok pitnej vody. Aby zabránil dehydratácii organizmu, musel vypiť až pätnásť litrov rehydratačných roztokov denne.
"Šiel som preto na miestne letisko s cieľom dostať sa do Jakarty. V súčasnej situácii sa však na odlet čaká týždeň, ale vďaka nórskym kolegom z červeného kríža sa mi tam podarilo dostať ešte v ten istý deň. Ubytovali ma v priestoroch nášho veľvyslanectva a nasledujúci deň som vyhľadal v tamojšej nemocnici odborníka na tropické choroby. Konštatoval, že mám dyzentériu a môj organizmus netoleruje antimalariká. Neostávalo iné, než sa snažiť vrátiť čo najskôr domov. Kontaktoval som preto náš červený kríž, aby mi pomohli dostať sa späť."
Anton neinformoval svoju rodinu o tom, čo sa deje, pretože nechcel rodičov vystrašiť. Tí sa však dozvedeli o jeho ochorení z médií, kde odznela skreslená informácia, že leží v nemocnici. Boli preto poriadne vystrašení a upokojili sa až po jeho príchode do Bratislavy.
"Hneď som zašiel na infekčnú kliniku a podrobil sa prvým vyšetreniam. Rozhodnutie znelo, že nemusím byť hospitalizovaný, na druhý deň som absolvoval ďalšie vyšetrenia na oddelení cudzokrajných chorôb. Záver bol taký, že nemám infekčnú chorobu, ktorou by som mohol ohroziť svoje okolie a v ďalšej liečbe môžem pokračovať v Košiciach."
MEDZITITUL: Negatívne účinky antimalarických liekov stále pretrvávajú
V košickej nemocnici postúpil mladý lekár sériu ďalších vyšetrení, pričom počas nasledujúcich dvoch týždňov nemohol nastúpiť do práce. Bolo potrebné predísť prípadnému ohrozeniu pacientov a kolegov a tiež ozrejmiť jeho silnú negatívnu reakciu na antimalariká. Liek Lariam totiž vyvolal nielen nežiadúce kožné reakcie, ale aj neurologické príznaky okrem porúch spánku napríklad aj sluchové halucinácie.
"Účinná zložka lieku má veľmi široké spektrum nežiadúcich účinkov. Podľa posledných zistení má až pätina jeho užívateľov neuropsychické problémy - poruchy spánku, vizuálne či sluchové halucinácie, alebo záchvaty epileptického rázu. Z nášho tímu nemohol spať nikto, ale iné nežiadúce účinky sa objavili iba u mňa," poznamenáva A. Farkaš.
Keby vedel to, čo vie dnes po prebrázdení internetu, volil by rozhodne iné lieky proti malárii. Literárne zdroje totiž popisujú častú agresivitu a panické poruchy u amerických vojakov, ktorí liek užívali počas vojenských operácií na blízkom východe. Niektorí dokonca po návrate domov siahli pod jeho vplyvom na životy svojich blízkych, pričom ich súd následne oslobodil! Zádrheľ bol tiež v tom, že sa majú antimalariká užívať aspoň dva týždne pred odchodom do trópov, čo v tomto prípade nebolo možné. Nežiadúce účinky lieku sa preto nemohli dostatočne včas prejaviť. Na a aj keď lekár liek už dávnejšie vysadil, jeho neznášanlivosť sa stále prejavuje.
"Vzhľadom na problémy s antimalarikami by som už do trópov v budúcnosti ísť nemohol. Ale túto cestu neľutujem, predsa len som čosi zažil, aj keď byť osožný som nestihol. Bol som šokovaný tým, ako môžu žiť ľudia v takej veľkej chudobe, bez sprchy, splachovacieho záchodu, kanalizácie, odvozu smetí či záchrannej služby... Lákalo ma dobrodružstvo a možnosť aspoň trochu ľuďom v postihnutých oblastiach pomôcť, ale aj získať nové vedomosti a skúsenosti. Napríklad som za ten krátky čas stihol vidieť dvoch pacientov s tetanom, s čím sa u nás stretol iba máloktorý lekár," vysvetľuje Anton Farkaš, ktorý po trojtýždňovej pauze už nastúpil do práce.
* * * RÁMČEK * * *
Tím Slovenského červeného kríža strávil v Indonézii tri týždne. Po Antonovom odchode pôsobili zdravotníci v nórskej nemocnici a v uplynulých dňoch sa už vrátili na Slovensko. Misia SČK bola prvou lastovičkou, ktorá mala demonštrovať našu schopnosť pomôcť a zároveň sa účastníci pri nej mali aj veľa naučiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
