Bez senzácie skončil bratislavský epilóg Bushovho európskeho turné. Vyšumí z hláv sveta dosť rýchle, v slovenských ale zostane.
Summit Bush-Putin asi nenaplní tajné sny Eduarda Kukana. Nebude teda začiatkom nových dejín globálnej politiky. Na strane druhej, ani "nová studená vojna", ktorú prognózovali pred Bratislavou niektoré západné médiá a analytici, sa zrejme nebude konať. Aspoň to tak veľmi vyzerá uprostred tlačovej konferencie oboch gigantov (keď sa rodí tento text), od ktorej je zábavnejší ktorýkoľvek monológ po koaličnej rade. Veľké nájazdy novinárov na Putina ohľadom demokracie v Rusku odbíjal oslovený múdrosťami typu "demokracia nie je anarchia" a porovnával Rusko napr. s Holandskom. Bush nebol o nič konkrétnejší a už vôbec nie výbojný. Proti tvrdeniu z pléna, že v Rusku nie je sloboda tlače, sa dokonca skoro postavil. Nie je jasné, čo sledovala a na čo bola dobrá vojna vyhlásení, ktorá sa pred stretnutím rozpútala z oboch strán.
Dozvieme sa azda neskôr. Čo sa stalo medzi štyrmi očami, bude prenikať cez "dobre informované zdroje" až postupne. Bush a Putin sa zhodli presne na tom, čo sa dalo čakať - že sú obaja proti šíreniu jadrových zbraní a budú spolupracovať. Ako, to sme sa nedozvedeli, brífing sa rýchlo zvrhol do simultánnej rusko-anglickej prednášky o slobode médií. Že jeden z lektorov bol Putin, je dosť tristné, ale nikto iný tam nebol.
Faktom ale je, že skoro družobná atmosféra, aká panovala medzi "Georgeom" a "Vladimírom" na texaskom ranči u Busha v roku 2001, vyzerá dosť ochladená. Ale nie natoľko zmrazená, aby si rušili svoje kruhy. Bush potrebuje Putina, ktorý je v istom zmysle pre neho cennejší partner v ťažení proti terorizmu ako celá Európska únia. Putin potrebuje Busha ešte desaťkrát väčšmi - len cez neho vedie cesta Ruska napr. do WTO (Svetová obchodná organizácia). Prísľub dostal.
Slovenská časť Bushovho programu splnila očakávania. Bol to triumfálny deň Dzurindu, ktorý sa mohol predviesť ako "priateľ" najmocnejšieho muža sveta. Absolútnym vcholom bola Bushova prechádzka a podávanie rúk na Hviezdoslavovom námestí - v tomto je Bratislava rekordér, americký prezident "priateľský špalier" neabsolvoval azda dva roky. Samozrejme, bolo to divadlo, a dosť trápne, keďže organizovanej lásky k Bushovi sa zúčastnili na námestí len totálne prešacovaní a preverení ľudia. Tak sa robila propaganda za boľševika, ale - Bush si to prial. Údajne to nebol nápad Dzurindu.
Jedným z vrcholných momentov bola pochvala reforiem a rovnej dane (ktorú má aj Bush v programe na druhé volebné obdobie). Ako zlomová sa bratislavská návšteva asi zapíše aj v otázke vízového režimu; hoci signály o prehodnocovaní prichádzajú z USA už asi dva mesiace, včera Bush prvýkrát zreteľne a záväzne deklaroval vôľu spustiť proces smerom k zmäkčeniu resp. zrušeniu opatrenia, ktoré nie je znakom rovnoprávneho partnerstva. O tempe si netreba robiť ilúzie, prezident na priamu otázku akýkoľvek termín odmietol, zásadná zmena oproti ešte celkom nedávnej minulosti je však už vo fakte, že administratíva USA berie kauzu vážne.
Hoci Bushov bratislavský prejav určite nebol "zásadný", ako sa šírilo tesne pred jeho príletom, celkom iste sa zaradí medzi najprenikavejšie udalosti slovenskej demokracie. Niesol silné posolstvo - slovo sloboda rezonovalo v každej druhej vete prezidenta, skloňoval ho (teda keby sa v angličtine dalo) ho všetkých pádoch a časoch. Pripomenutie (čoskoro) 17. výročia sviečkovej demonštrácie, ktorá sa odohrala presne na mieste včerajšieho zhromaždenia, poukázalo na skvelú prácu Bushových poradcov. Prezident potvrdil povesť veľkého komunikátora, dojatý bol dokonca aj veľký "antiameričan" Čarnogurský. Veľmi príjemne padlo, aj keď sa dalo očakávať, poďakovanie za podporu amerických misií v Kosove, Afganistane, Iraku. Bush má formát - nečudo, že zmietol Kerryho... Základné posolstvo prejavu nevybočilo z kontextu celého európskeho turné: Zlo je skutočné, existuje, a sloboda doma znamená šíriť slobodu aj vo svete. Je to filozofia, ktorá v Európe nie je populárna a napriek uzmierovacím operáciám v Bruseli zostane naďalej ústredným jablkom sváru.
Mikuláš Dzurinda sa v tomto s Bushom verejne stotožnil, čo sľubuje do budúcnosti mierne špecifickú pozíciu SR v Európe. Slovenský záväzok, že "nemáme dôvod sťahovať jednotku z Iraku", sa určite pozdával Bushovi. Slovensko nebolo nikdy v lepšej medzinárodnej pozícii ako dnes; nie je síce dosť vplyvné ani mocné, aby ho svetová superveľmoc vnímala ako partnera, summit nás ale vyzdvihol v polohe akéhosi protežovaného dieťaťa. Nie je to žiadna "servilnosť" (Fico), pretože "šírenie slobody a demokracie" nemôže byť zlý program. Možno trochu naivný, ale vznešený a mravne trvalo udržateľný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
