sebe niečo nového? Posunie "event" desaťročia slovenskú politiku niekam vpred, alebo - nebodaj - zmení dejiny? Čo vieme deň po Bushovi?
Neoddiskutovateľné je zvýšenie planetárnej známosti Slovenska. To samo osebe nie je hodnota - planetárne známa je aj severná Kórea. Afrodiziakum prehriatych vlastencov, že si svet prestane pliesť Slovensko so Slovinskom či nebodaj s Pobaltím, je obyčajný nacionálny tik. Na strane druhej je nesporné, že v ušiach napr. Novozélanďana má iný zvuk Británia ako - napr. - Maďarsko. To, že summitom Slovensko preniklo do povedomia miliardy ľudí, sa môže v budúcnosti rentovať (ale aj vypomstiť) stovkou spôsobov. Všimnime si dobre ťažké stámilióny, ktoré vyhadzujú niektoré štáty na svoju popularizáciu v zahraničí.
My to máme grátis - čistý zisk. George W. Bush tým, že sa rozhodol stretnúť s Putinom v Bratislave, zariadil Slovensku reklamnú kampaň v ráde miliárd korún. Zapísať za uši by si to mali najmä kibici, ktorí požadovali stiahnutie jednotky z Iraku. Maďari stiahli a dnes sa už nepýtajú, prečo Budapešť nemala šancu hostiť Busha s Putinom. Reči o zvýšení investícií len cez tento summit sú však určite prehnané. Zároveň sa ale nedá vylúčiť, že v rozhodovaní nejakého zámorského kapitalistu, ktorý sa práve chystá do Európy, obrázky z Bratislavy nejako zaúčinkujú. V každom prípade bolo odzbrojujúce, ako mnohí extraligoví spravodajcovia nemali ešte ani v tlačovom stredisku poňatie - bez nadsádzky - v akom štáte sa vlastne nachádzajú. To bola sila a jeden z najpôsobivejších momentov summitu.
Slovensko zarobilo aj politicky. Gestá, ktorých sa Bush v Bratislave dopustil, zakladajú domnienku (alebo príjemnú ilúziu), že USA nakladajú so SR ako s vplyvovo a mocensky nevýznamným, ale v akomsi zmysle vzorovým (modelovým) spojencom pri "šírení slobody a demokracie". Tá vzorovosť sa nesmie vidieť iba v tom, že SR pošle vojakov tam, kde si Bush povie, ale v príbehu slobody a demokracie "made in Slovakia": Prekonali ste nedemokratický režim, odkázal Bush z tribúny, a vytvorili "úspešnú demokratickú a slobodnú spoločnosť a slobodné hospodárstvo". To je cesta, ktorú by mali nasledovať i ďalšie národy, aby bol svet bezpečný - znie posolstvo. V tom sme - podľa Busha - vzorom.
Obavu, že toto aranžmán oslabí pozíciu SR v EÚ, môže mať iba ten, kto neregistroval, ako sa aj najkritickejší europolitici vzťahujú k Bushovi všeobecne. Dobre to opísal Timothy Garton Ash - ako k imperátorovi. Je skrátka nemiestne podsúvať slovenskej vláde (Dzurindovi s Kukanom) servilnosť; kritika a nesúhlas je známkou slobody prejavu, sila ale vzbudzuje rešpekt. Len menejcenný kretén môže hovoriť, že "s USA na večné časy a nikdy inak", teda o rovnici Sovietsky zväz dávno = USA dnes. A robiť porovnávania nad rámec potemkinovských paralel, ako napr. čistenie ulíc, ktorými bude Bush prechádzať. Navyše, proti novému konceptu "šírenia slobody a demokracie", s ktorým si Bush prišiel uzmieriť Európu, nikto nič namietať nemôže. Teda v prvom pláne - kým nedôjde na prostriedky.
Celkový dojem zo summitu zostane neobvyklý v jednej veci - nelietali dlažobné kocky, postrádali sme frajerov s čiernymi šatkami na ústach, úplne odpadli pouličné protesty proti Bushovi. Naopak, prezident si dovolil prechádzku davom, čo je úkaz - minimálne po 11. septembri - absolútne nevídaný. Viac ako o láske Slovákov k Bushovi to hovorí o kvalitách mediálneho ansámblu prezidenta, ktorý získal dokument, že ani v Európe nemá Bush len nepriateľov. Opovrhnutie amerických intelektuálov, ktorí volili Kerryho, nás nemusí zaujímať už len preto, lebo sami sú opovrhnutiahodní. Slovensko podobne, ako iné európske krajiny, síce nemá rado Busha (dokazujú všetky prieskumy). Ale nie až tak veľmi, aby hoci najväčším radikálom stálo za to ísť kvôli Bushovi do konfliktu. Slovensko neľúbi Busha platonicky.
Tak či inak sa žiada povedať, že výskum, z ktorého vyšiel Putin ako väčšia záruka demokracie než Bush, je tragický. Ani vydarený summit nás teda neoslobodzuje spod povinnosti sa vzdelávať a rozmýšľať. Vrátane najvyšších politikov; Bugárova výčitka, že Bush "zabudol na menšiny", lebo hovoril o Slovákoch a nie občanoch Slovenska, ukazuje na malichernosť a vzťahovačnosť. Predseda SMK sa nevie povzniesť nad súkromné hľadiská ani v takejto chvíli. Za 14 rokov v politike si nenaštudoval ani toľko, že v USA sa národnosť a občianstvo prekrývajú. Menšiny sú, bohužiaľ, pod rozlišovacou schopnosťou George W. Busha. Slovensko azda už nie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
