vládnu krízu.
Už asi dva týždne premávajú po Budapešti, čo je dvojmiliónový kolos s každodennými dopravnými zápchami, stovky traktorov. Gazdovia a družstevníci z celého Maďarska štrajkujú. Trúbia hore-dole, blokujú premávku, vozia sa okolo a do parlamentu, parkujú pred ním. Chcú od vlády akési výpalné - vraj nedostali európsku podporu ešte za minulý rok. Na pomoc si priviedli aj slovenských kolegov - tí už eurá inkasovali (aj prepili). Bugár vybavil. Tri dni (!!) sa štrajkujúci nevedeli dohodnúť s ministrom poľnohospodárstva ani na tom, či rokovanie bude v budove rezortu, alebo v odborovej centrále. Mesto je hore labami, turisti zírajú ako puky a novinári miesto toho, aby konečne napísali, že nikto nezarobil na EÚ lepšie ako rastlinná a živočíšna výroba, riešia dilemu, že ktoré zo 14 požiadaviek (!!) sú oprávnené a ktoré nie.
Dobrá polovica požiadaviek sú pritom úplne nonsensné. Pýtajú (okrem spozdených dotácií) napríklad uhradenie dlhov jednotlivých farmárov. Ešte aj keby vláda chcela, je to v rozpore s predpismi únie... Chcú aj zrýchliť intervenčné nákupy a pod. Tomu normálny človek nemôže rozumieť. Ako u blbých. Družstevníci pritom naozaj nehorázne zarobili; v Česku už majú štatistiku, podľa ktorej príjmy farmárov po vstupe do únie stúpli o 50 percent. Ktorá profesia, trieda či vrstva toto môže o sebe povedať? A sme len na začiatku; parametre sú nastavené tak, že každým rokom dostanú viac a ešte viac a ešte viac - až do 2013. To je neuveriteľné. Pričom normálne sa berie na vedomie, že dotácie tvoria celý zisk poľnohospodárov. Prirodzené by bolo, keby štrajkovali daňoví poplatníci, ktorí toto všetko sponzorujú. Kdeže - v Maďarsku im ešte ľudia fandia proti vláde. Čím väčší bordel v Budapešti vystroja, tým viac majú priaznivcov. Opozícia krochká blahom.
Keď teraz povieme, že roľnícke povstanie nie je najväčšia kauza maďarskej súčasnosti, veriť nebude nikto. Veľká chyba - je to tak. Na internete začali divoké lustrácie. Neskutočné. Nikto nevie, kto to tam dáva, ešte menej, do akej miery sú tieto antológie dôveryhodné. Maďari tvrdo doplácajú, že ich politici premárnili všetky šance urobiť dobrý lustračný zákon, resp. dačo na spôsob nášho Ústavu pamäti národa. Týždeň čo týždeň sa objaví nový zoznam, alebo osobný zväzok nejakej celebrity či politika doručený priamo médiám. A tie nemajú problém - čo príde na stôl, to odpália. Nikto nevie, kedy sa nájde na prvej strane. Má to príchuť ponurej a nevkusnej reality šou; napr. slávny filmový recenzent pol hodiny na kameru vykladá, ako donášal za peniaze na vlastnú ženu. A keby len na ňu - režiséri, herci, vzdialená rodina. Rozum stojí, žalúdok sa dvíha. Opačne sa k veci postavil opozičný starosta - zapiera, hoci dôkazmi by si mohol vytapetovať kanceláriu. Futbalista "zlatej jedenástky", rockové hviezdy, televízna moderátorka - každý má vlastný príbeh. A, samozrejme, stovky "udavačov z ľudu". A ešte cirkev - to je bomba. Fakticky kompletná garnitúra maďarských biskupov. Početná je aj zostava agentov vierovyznaní nekatolíckych - aby sme nikomu nekrivdili.
Dobrá otázka môže byť, že prečo Slovensko (ale i Česko) vlna divokých lustrácií minula (teda ak zabudneme na ranného Mečiara). Veď mohla prísť kedykoľvek aj pred zákonom o ÚPN. Na toto nie je jednoduchá, a možno ani zložitejšia odpoveď. Nechce sa veriť, že by na Slovensku bolo prostredie elít - umeleckých, cirkevných, intelektuálnych, disidentských, novinárskych - až tak nedotknuté, ako to vyzerá pri tomto porovnaní. Aby bolo jasné - osobné zväzky je možné skartovať či rozkradnúť, ale záznam v registri zväzkov zostáva. Maďarská "ŠtB" viedla celkom inú dokumentáciu, ale ak sa na Slovensku zaplietlo zopár cirkevných hodnostárov, čím to je, že v Maďarsku až päťdesiat?
Iné porovnanie. V politickej a mediálnej triede u susedov je častý (väčšinový?) názor, že otvárať minulosť je "špina", "politický boj" a treba "urobiť hrubú čiaru". Na Slovensku sa k teórii "hrubej čiary" už neodváži hlásiť ani Fico. Prvá liga maďarských novinárov sa predbieha vo vymýšľaní argumentov zľahčujúcich hroznú dobu a jej hriešnikov. Populárna je napr. riekanka, že každý musel podpísať, kto chcel ísť "von" študovať či niečo poriadne robiť. To sa berie temer ako generálny pardon. Otázka, či je kariéra viac ako slušnosť, sa u Maďarov nekladie. Hm, hm. Vrchol bol, keď sa nad nejakým novým zoznamom pohoršoval expremiér a exkomunista Gyula Horn. Teda ten, komu zvodky od agentov chodili na stôl k raňajšej káve.
No. Plakať a lámať palicu nad slovenskou politikou je pekná neznalosť pomerov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
