otec Koloman. Sedel na mramorovom kresle, preto som zdola volal, otec, preboha, nie ti je zima? Blížil sa v nádhernom mračne a pohľad to bol nádherný. Zastal, tlačil ma mlčky z balkóna preč. Neodpovedal mi na otázku, prečo to robí. Ráno v autobuse do Nižnej Slanej som to chlapom rozprával. Kolega Róm vraví - preboha, Pišta, keď sa ti otvorilo nebo, je to na smrť. A otec ak ťa z balkóna odtláčal, tým ťa zachránil," spomína na najosudovejší deň života bývalý slávny haviarsky predák, dnes ťažko chorý invalidný dôchodca Štefan Kováč z Rožňavy.
Ak sa pomaly dostane na balkón, cíti ľútosť, že už nie je ako susedia, nefára. Cnie sa mu za kamarátmi, baňou v Nižnej Slanej, za osudovou šachtou Manó, ktorá ho pred vyše 20 rokmi chcela zabiť.
Písal odobierku a sľúbil bani pomstu
"Nebolo to naše pracovisko, mne bývalo jedno, kde sme. Mali sme potrebné informácie, upozornenie na krehký kameň a šli sme ta s pomocníkom Ivanom Zagibom. Obzeráme, ako to vyzerá: nad nami visela skala akoby na spadnutie. Chcel som ju najprv uvoľniť, no ako som sa jej tyčou dotkol, začal sa na mňa spúšťať strop. Skríkol som: Ivan, bež po pomoc, a už sa to sypalo. Uskočil som k otvoru a tam som sa veľkými skalami zamuroval. Neviem, odkiaľ som mal silu dvíhať také opachy. Priestoru veľa neostalo, ostal som medzi skalami učupený. Dumám: keď ťa nájdu, mali by nájsť aj niečo na rozlúčku. Písal som do malého notesa, odoberal sa od rodiny, kreslil, načúval, premýšľal. Hlavou mi prešiel celý život. Spomienky na biedny život v Rudnej. Bolo nás dvanásť detí, občas sme hladovali. Bál som sa, aby tak nedopadli moje deti, aby siroty nečakala bieda. Vtedy som sľúbil bani pomstu. Zasypalo ma okolo 7.30 hod. O hodinu sa Ivan vrátil s pomocou. Prišiel lekár, žandár, lebo musel do bane pri každom smrteľnom úraze. Počul som, ako začali škrabákom odstraňovať zával podo mnou. Cítil som, ako mi od prachu oťažievajú pľúca, akoby vážili metrák a už-už praskli. Vtedy som sa obrátil s prosbou o pomoc k pánu Bohu: aby mi pomohol kvôli mojim štyrom deťom. Zasýpalo ma skálie a vystrašilo, keď sa prestal ozývať škrabák. Asi tu zdochnem, premýšľal som, blížila sa hodina banských odstrelov, otrasy by zával zhoršili. Cez dieru sa podarilo pustiť mi vzduch, prach vôkol víril, no zaprášený vzduch som doslova hltal. Po čase škrabák podo mnou zase stíchol. Volal som ´NEPRESTÁVAJTE!´, no nepočuli ma. Potom som začul pád veľkého balvana, pocítil som tlak a mohol uvoľniť skalu. Lampa mi neprestala svietiť. Pozrel som nahor, a či veríte alebo nie, aj dnes poviem: Boh existuje! Zbadal som kruh svetla. Ako keď otvoríte dvere a priestor sa osvetlí. Nevedel som, čo bolo tým kruhom, neviem to ani dnes. Povedal som ale: ak sa odtiaľto dostanem, pôjdem hore zistiť, odkiaľ prišlo svetlo. Čosi zapraskalo, začal som rýchlo ryť tunel ako krt. Neviem, ako dlho som hrabal, ruku som mal zrazu voľnú, potom aj hlavu a zabúchal som. Konečne to začuli. Vasil Kič, kamarát, prvý prišiel k diere a skríkol: preboha, Pišta sa tlačí von. Žije! Vystískali sme sa, vybozkávali, bolo to o 12.30 hod. Vonku, pred baňou boli ľudia, od rána čakali, či ma nevynesú mŕtveho. Povedal som im, nič sa nestalo, iba ma zasypalo. Žiadne zranenie som nemal, ostala iba preliačina na hlave, ale nebolela. Dali mi voľno, nechcel som, potreboval som robiť, zarábať kvôli mojim deťom. Na druhý deň som dolu zašiel i s kamarátmN zistiť, čo bol záhadný svetelný kruh. Odraz mojej lampy? Svietil kremeň? Nič sa nepodarilo objasniť. Spomenul som si na sen s otcom. Ako starý otec, aj on bol baníkom v tej istej bani ako ja, kde teraz pracuje môj syn Karol," spomínal Štefan Kováč.
Banícky predák zo šachty Manó Štefan Kováč dodržal v nasledujúcich rokoch sľub, že i keby mal robiť ako kôň, bani sa pomstí. Socializmus zaľúbený do rekordov. Súdruhovia chceli rekordy k výročiam, ku komunistickým, odborárskym i zväzáckym zjazdom. Kováč mal haviarskych rekordov na konte viac ako tridsať. S odôvodnením: mám štyri deti, živím rodinu. Papaláši sa radi slnili v haviarskej sláve, noviny nešetrili ódami o gemerských rekordéroch. Haviarske problémy ostávali skryté. Kováčovci síce v Nižnej Slanej zarábali najviac, no v porovnaní s partiami v Rudňanoch, ktoré medzi rekordérov nepatrili, dostávali menej. Chlapi po špičkovom rekorde vyfárali vo fáračkách, rozdriapaných úmyselne na franforce, aby zúfalo upozornili na problém. Podľa hlúpeho predpisu dostali jediný pracovný odev ročne. Pohľad na slávnych otrhancov vo fáračkách pred kamerami zabral - na druhý deň fasovali nové. Pišta Kováč na aktíve v Ostrave šokoval funkcionárov a nadchol baníkov tohto štátu prejavom o neudržateľných podmienkach baníkov. Pravdivú kritiku vmietol papalášom do tváre, bil sa aj za tých, čo sa báli prehovoriť. Kováč sa nikdy nebál. Slovo o pomste dodržal. Šachte Manó s istotou siahal na najbohatšie žily.
Štefan predpovedá: Nedobrý svet ide
"Po tej udalosti som spozoroval zvláštnu vec. Odrazu som vedel predpovedať, čo sa stane. S mojou druhou ženou Evou na prechádzke po Rožňave poviem: Tu by mohla byť pekáreň. Vznikla presne tam pri autobusovej stanici. Dopredu viem, čo sa prihodí. Sen o otcovi sa často opakuje, teda viem: Niečo hrozí. Dávam veľký pozor, sedím radšej doma. Nerád, ale raz som musel po takom sne sadnúť do auta. Cestou mi pod kolesá podbehla líška. Havaroval som. Keď ten sen snívam, poviem žene, priprav sa, zase nebudú peniaze, a nemýlim sa. Žena vravíi ako bosorák. Chcel by som sa mýliť, pokiaľ ide o našu budúcnosť. Tuším, ľudia sa budú navzájom stále väčšmi nenávidieť, budú schopní pozabíjať sa navzájom za korunu. Už niet tej svornosti, čo bývala voľakedy.
Nedobrý svet ide...," vraví Štefan Kováč z Rožňavy.
Sám žije v nedobrom položení. Popri existenčných problémoch, Števa Kováča a jeho rodinu sužujú tak ako tisícky zdravotne ťažko postihnutých, trápi ho aj iná smutná, žiaľ, nemenná skutočnosť. Už niekoľko rokov ho choroby obmedzujú vo veľkej záľube. Roky býval svojráznym insitným výtvarníkom. Mal v Rožňave aj niekoľko výstav. A smolu, keď mu z nich najlepšie obrazy rozkradli. Prsty dnes neposlúchajú, nové obrazy už nenamaľuje. Jeho najmajstrovskejšie dielo mu však nikto neukradol. Vzniklo v kamennom závale v šachte Manó. V osudových okamihoch, keď by iní vari podľahli strachu, zúfalstvu a beznádeji, Štefan kreslil. Na kúsku banským prachom ufúľaného papiera je človek uväznený v kamennom hrobe. Božia ruka mu, žalostne učupenému v masíve popadaných skál, pomohla predovšetkým. A vari aj ruka jeho otca, baníka Kolomana Kováča. Starý haviar z Rudnej poznal Manó veľmi dobre. Nezažal z Božej milosti smrteľne ohrozenému synovi Štefanovi zázračný kruh svetla? Nedal mu silu vyhrabať sa z kamenného hrobu železnej bane? Šachta Manó vtedy i pričinením záhadného kruhu svetla svoju obeť nedostala. Jej úlomky má Štefan Kováč okolo seba stále. Vo vitríne, na skrini, na balkóne. A v sebe. Vie, že zabijackej bani, podobne ako mnohí haviarski kamaráti, zranenení, zabití, ani on neunikol. Manó roky zákerne vtláčala do Štefanovho zdravia zničujúce rany. Prachom, hlukom, otrasmi, radónom. Aj od nevídane odvážneho muža menom Štefan Kováč napokon inkasovala daň. Zaplatil vysokú cenu. Z rúk, ktorými sa pred rokmi vyhrabal z kamenného hrobu, mu Manó vydrapila všetku silu. Jej obeť sotva udrží šálku kávy. Vyrvala mu schopnosť udržať v prstoch čo i len malú ceruzku a nedovolí čokoľvek nakresliť. Vošla mu do nôh, ktorým musí pomáhať barlami, pre ktoré je dnes zaťažko vstať bez pomoci obetavej manželky Evy či dcérky Evičky.
Manó mu vytrvalo vstupuje do života v podobe desivých snov o závale. Po nich neústupne prichádza smola, tvŕdza, nešťastie. Trpkým danajským darom z podzemia Spišsko-gemerského rudohoria je aj Štefanova schopnosť predvídať budúcnosť. Z jeho vízií ide neraz strach. A tak ako kedysi v kamennom hrobe* ostáva Štefanovi Kováčovi z Rožňavy a vedno s ním aj nám ostatným nádej. Možno nám ju vospolok tiež zažne tajomné kruhové svetlo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
