kvikotom v nezvyčajnej tónine, zrejme mali strach z veľkého počtu záujemcov. A chovateľka pani Vajciková opakovane odpovedala na zvedavé otázky týchto ľudí. Na Slovensku sa na verejnosti prezentovali po prvý raz, preto aj ich pomenovanie je viacmenej len opisné - miniprasiatka (minipig). Nazývajú sa aj podľa chovateľskej stanice, v ktorej boli šľachtené.
Ide o nový druh s vlastnosťami tradičného zoologického rodu ošípaných - Sus, čeľade Suidae, lenže v miniatúrnej forme. Vznikol geneticko-plemenárskou prácou z ázijských a afrických trpasličích diviakov v 90-tych rokoch minulého storočia, a to v tradičnej farbe. Určený bol na laboratórne pokusy. Keďže finálnym produktom boli nadmieru vydarené zvieratá, ktoré ani napriek miniatúrnemu vzrastu nestratili na inteligencii (skôr sa rozšírila), v ich šľachtení sa pokračovalo.
Koncom minulého storočia sa dostali do záujmových chovov už aj farebné rázy. Aj keď najčastejšie sa miniprasiatka rodia v ružovej farbe, žiadané sú s čiernymi fľakmi, čisto čierne alebo v rôznych odtieňoch hnedej (béžové, svetlohnedé až tmavohnedé), prípadne v kombinácii s pôvodnou ružovou farbou. Za vzácnejšie farebné rázy sa považujú jedince s trikolórou farieb (ružová, hnedá, čierna), s fľakmi na tele, prípadne v striebornej farbe s tmavším nádychom, alebo v pomarančovej s čiernymi bodkami.
V súčasnosti sa za štandardné považujú prasiatka dosahujúce výšku v kohútiku 28 až 32 centimetrov, pričom ich telo má byť o niečo dlhšie ako vyššie a obrastené hustými, jemnými štetinami. Brucho nemá visieť, hlava musí byť výrazne predĺžená do rypáčika. Ušká majú byť primerane veľké, oči veľké a živé.
Vo vzťahu k človeku, ako aj k iným zvieratám vrátane mačiek a psov sú tieto prasiatka nekonfliktné, priateľské a zvedavé. Ich prirodzená inteligencia sa manifestuje v návykoch na hygienu, na vykonávanie nenáročných akrobatických kúskov, spĺňanie jednoduchých povelov, ale aj na vodenie na postroji, ktorý im musí "sadnúť" na telo.
S výchovou k čistote a poslušnosti treba začať už od raného veku. Pochvalu má dopĺňať maškrta vo forme suchej cestoviny alebo piškót. Aj na ískanie či škrabkanie ich musíme zvykať odmala, aby sme v nich získali prítulného a príjemného spoločníka. Prasiatka navykáme tiež na sprchovanie, ktoré v neskoršom veku priam zbožňujú.
Pôvodne sú to stádové zvieratá, preto nie rady zostávajú dlho samé. Vyhľadávajú "svoju rodinu", v blízkosti ktorej sa cítia spokojne a bezpečne. Ak vyrastajú bez záujmu majiteľa, stávajú sa tvrdohlavými a odmietajú poslušnosť. Keďže však nie je žiaduce, aby sa nám stále "motali" pod nohami, vyhradíme im priestor na balkóne či na dvore. Ideálne sa cítia v záhrade, kde ma k dispozícii prístrešok podobný psej búde. V zimnom období ale treba k ich potrebám pristupovať individuálne, pretože nemajú dobre vyvinutý termoregulačný systém. V mrazivom počasí nemajú byť vonku.
Prasiatka nezriedka dosahujú v dospelosti (vek 15 mesiacov) hmotnosť viac ako 15 kilogramov, čo je však pre miniatúrny organizmus neúnosné. Korektnosť telesných častí vyniká vtedy, ak vážia v priemere 8 kilogramov.
Autor: Ing. Peter ORSZÁG
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
