Patrícia Čižmárová, ktorá nastupuje v ženskom extraligovom tíme CBK Cassovia Košice a je aj juniorskou reprezentantkou Slovenska v basketbale. Témou nášho rozhovoru však nebol len basketbal.
Ako si sa vlastne dostala k basketbalu?
- No, to je taká dobrá príhoda... Ja som skončila s tenisom a moja najlepšia kamarátka si vymyslela, že pôjdeme na basketbal. A ja taký športový typ, keďže som prešla kopu športov, hovorím si: 'Dobre, tak poďme.' Tak sme prišli, kamarátka po týždni skončila a ja hrám už siedmy rok (smiech).
V práve prebiehajúcej sezóne si v drese Cassovie objavila zatiaľ v siedmich zápasoch. Si spokojná s tým, koľko príležitostí ti tréner dáva?
- Síce som mala aj zdravotné problémy, ale tých šancí by mohlo byť aj trochu viac, no nesťažujem sa.
Kde všade ťa až basketbal zaviedol?
- Minulý rok sme boli s Cassoviou na turné v Kanade, tam sme pochodili Ottawu, Toronto, boli sme aj na Niagarských vodopádoch. S juniorskou reprezentáciou sme pred dvoma rokmi boli na Olympijských hrách mládeže v Paríži, tam sme skončili prvé, čo bol dosť veľký úspech.
Ako popri tom všetko zvládaš školu? Veľa času ti na ňu asi nezostáva...
- No, škola... Teraz je to trocha horšie, ale keďže mám individuálny študijný plán, dá sa to stíhať. Prišli mi však do toho aj tie zdravotné problémy, kvôli ktorým som bola mesiac mimo, ale ako vravím, dá sa to zvládnuť.
Vychádzajú ti profesori dostatočne v ústrety?
- (po chvíľke zamyslenia prichádza diplomatická odpoveď) Ktorí ako... Niektorí viac, niektorí menej...
Ako vyzerá tvoj typický deň?
- Ráno vstanem, idem do školy, domov a hneď na tréning. Typický deň mám aj taký, že idem ráno na tréning, potom do školy a znova na tréning, keď to máme dvojfázovo. Napríklad v utorok ráno máme posilňovňu a potom ďalší tréning. Končíme o jedenástej a vtedy som ozaj riadne vyčerpaná.
Na mladých športovcov niekedy príde kríza, keď už majú dosť tohto kolotoča a chcú so všetkým "praštiť". Mala si aj ty takúto krízu?
- Priznám sa, že kríza bola. Aj teraz nedávno keď som bola chorá a tiež keď som mala roztrhnuté väzy v členku. To bolo tesne pred spomínanou olympiádou. Vtedy som mala nohu šesť týždňov v sadre a povedala som si, že končím. Podržal ma však otec, ktorý ma veľmi podporuje a dnes si musím zaklopať, takže je to dobré.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
- Na budúci školský rok by som chcela ísť skúsiť nejakú zahraničnú ligu, tiež sa chcem dostať aj na vysokú školu do Brna. Tam si však plánujem dať jeden rok odklad, práve kvôli basketbalu, aby som sa mu mohla venovať.
Ostáva ti čas aj na nejaké záľuby, prípadne na chlapcov?
- Mám doma psa a prechádzky s ním sú pre mňa tým správnym oddychom. No a čo sa týka chlapcov, tak stáleho priateľa nemám, mám však veľa kamarátov, najmä športovcov, keďže aj moja sestra hrá basketbal, brat hral hokej, takže sme taká športová rodinka.
Autor: Juraj TOTH
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
