absolvoval v Hnúšti, Ožďanoch, Levoči, Bratislave a právo v Prešove.
Mimoriadne aktívne bolo jeho pôsobenie na lýceu v Levoči (1844 - 45). S jeho prispením sa Levoča stala druhým študentským centrom slovenského národného pohybu. Význam strediska vzrástol najmä po príchode študentov, ktorí na protest proti odvolaniu Ľ. Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej odišli z Bratislavy, aby pokračovali v štúdiu v Levoči. Inicioval, založil a stal sa správcom Jednoty mládeže na slovenských evanjelických školách v Uhorsku. Stál pri zrode spolkov miernosti, organizoval výmenu skúseností a udržiaval písomnú komunikáciu medzi nimi. Prostredníctvom Jednoty a spolkov sledoval aktívne prepojenie národných, vzdelanostných a osvetových aktivít v rámci obmedzených možností celonárodného pohybu Slovákov v Uhorsku.
V rokoch 1847 - 48 spoločne so Š. M. Daxnerom a M. Bakulínym organizovali národné gardy. V nasledujúcom období sa stal aktívnym účastníkom ozbrojeného vystúpenia Slovákov, ako kapitán dobrovoľného vojska a na krátky čas aj veliteľom zboru. Spolu so Š. M. Daxnerom a M. M. Hodžom zorganizovali zhromaždenie 30 štúrovcov v kúpeľoch Ondrášová, dnes L. Mikuláš, na ktorom J. Francisci prečítal "Žiadosti slovenského národa" adresované uhorskému snemu, cisárovi a palatínovi. Za ich národné aktivity bol spolu so Š. M. Daxnerom odsúdený na dva roky a 360 dní.
V ďalších rokoch pôsobil ako expedítor Zvolenskej stolice a pred odchodom za župného komisára do Debrecínu sa 27. 4. 1852 oženil s A. Kasanickou. V Debrecíne sa im narodil aj jediný syn Miroslav. Ďalšou zastávkou bola Oradeia, potom Budín, ako radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady, vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, neskôr župan Liptovskej stolice. V roku 1867 ho penzionovali. Následne pôsobil ako dozorca Slovenského gymnázia v Revúcej a od roku 1872 žil v Martine, kde bol správcom Knihtlačiarenského účastinárskeho spolku.
V boji za práva Slovákov pokračoval aj po meruôsmych rokoch, keď rozhodujúce osobnosti národného života boli v útlme alebo rozptýlené vládnou mocou po celom Uhorsku, aby sa prerušil ich bezprostredný kontakt a oslabil vplyv na verejný život Slovákov. V júli 1861 bol J. Francisci organizátorom celoslovenského zhromaždenia v Martine a ako jeho predseda aj iniciátorom Memoranda slovenského národa, ktoré zhromaždenie prijalo. V tom čase sa zaslúžil o aktivity dočasného výboru a neskôr aj Matice slovenskej. Je spolutvorcom jej stanov, o ktorých sa vyjadril: "Toto je naša zlatá bula!" Na prvom valnom zhromaždení MS bol zvolený za jej doživotného podpredsedu.
Autor: Ľudovít ŠOMŠÁK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
