578 miliárd Sk, z toho priamy dlh štátu činí 564 miliárd.

Isteže, radový čitateľ Korzára (a dokonca ani neradový - srdečný pozdrav všetkým riaditeľom bankových filiálok v KE a prezidentovi US Steel) si asi nedokáže predstaviť, aký je rozdiel medzi 5, 50 a 500 miliardami. Pre absolútnu väčšinu ľudí sú už i rády o tri nuly nižšie, teda milióny, číra abstrakcia. Pomôžeme si preto ľahším ukazovateľom: 578 miliárd znamená, že na hlavu každého obyvateľa našej podtatranskej krajinky, od včerajšieho novorodenca po kmeťa na vozíku, pripadá dlh vyšší ako 100 000 slovenských korún. Slovom STOTISÍC. Na každého jedného. To je práca politikov, ktorých si volíme v rovných, slobodných a demokratických voľbách. Tých politikov, ktorí si z verejných zdrojov, teda peňazí daňových poplatníkov, neustále zvyšujú výdavky na vlastnú spotrebu a prevádzku - viď nedávno schválený zákon o politických stranách - a žijú na nohe omnoho vyššej, než je priemer v tejto krajine. Je toto normálne? A ak nie, prečo to trpíme?

Aby sme neboli nespravodliví, tento dlh sa rovná asi 43 percentám HDP, čo nie je zase v Európe nič výnimočné. Napríklad v Belgicku, ktoré je "rekordérom", je nad 100 percent HDP. Pričom zaujímavé je, že Pakt stability pre spoločnú menu pripúšťa ako maximálnu hranicu 60 percent HDP, tento parameter sa však nesleduje zďaleka tak prísne ako aktuálny deficit rozpočtu. Nevedno prečo, povedia len v Bruseli... Na strane druhej, verejný dlh Česka je nominálne skoro rovnaký (590 miliárd Kč) ako náš, čo znamená, že - o polovicu nižší (dvakrát toľko obyvateľov).

Česko je pozoruhodné z hľadiska dlhu preto, lebo, ako je známe, už sedem rokov tam vládnu nereformné a neschopné socdem. vlády: Zemanova, Špidlova, Grossova, ktoré majú hroznú povesť. Na rozdiel od - najmä druhej - Dzurindovej, ktorej povesť je vynikajúca. A skutočne, drvivú časť skoro 600 miliardového českého dlhu vyrobili ony (ešte v 96.roku mal Klaus vyrovnaný rozpočet!). Ale - achtung, achtung!! Rovnaký vývoj máme aj na Slovensku: Mečiarove vlády dokázali do roku 1998 zadĺžiť štát do 177 miliárd Sk - čo nie je málo. Kliatba na nich. Štyristo miliárd ale ide na konto posledných šiestich rokov!! Krásna špirála: 1999 - 192 mld., 2000 - 222 mld., 2001 - 365 mld., 2002 - 386... A tak ďalej. Paráda.

Niežeby táto tretia kozmická rýchlosť, ktorú v zadlžovaní naštartovala prvá Dzurindova vláda, bola novinka, ale opäť sa treba pýtať: V čom väzí základná príčina obrovských prírastkov verejného dlhu práve po roku 1998? V časovom rade vidíme jasne rastúce rozpočtové deficity. Dve Dzurindove vlády si kupovali priazeň voličov. Pamätáme si rozhadzovanie v roku 2002. Neskutočné. Čiastočne musíme pripustiť, že sa plátali aj skryté dlhy Mečiarove. Sem sa musí nesporne zaradiť banková konsolidácia; tých 110 či 130 miliárd určite nespôsobili Mikloš so Schmögnerovou, ale Július Tóth, Kozlík, Maxon a perepuť zlodejov. A zase - Česko. Teraz bolo oznámené, že konsolidácia českých bánk stála - bratříčku, bratře - 600 miliárd Kč. To je skoro na halier ich celý dlh. Naozaj ťažko tým číslam rozumieť. Je zrejmé, že viac vecí si žiada vysvetlenie.

Teraz Mikloš akože stláča deficit nadol, ale to je iba vo vyjadrení k HDP, ktoré utešene ide hore (5,5 percenta - druhý najvyšší rast v EÚ). Nominálne ale cielime aj v roku 2005 k historicky druhému najvyššiemu schodku - 61 miliárd. Mečiar robil katastrofálnu ekonomickú politiku, ale ako-tak držal aspoň dlh. Asi preto, lebo Slovensku za jeho vlády už nikto ani nepožičal. Za šesť rokov Dzurindových vlád sme ale dlhom pokryli dva roky rozpočtových výdavkov!! Absurdné. Fakt je, že podobné tempá zadlžovania existujú aj inde. Okrem pobaltských štátov. Je náhoda, že majú ekonomiky najzdravšie?

O tom, že sme si ako barani zvykli, že nás beztrestne zadlžujú, svedčia katastrofické prognózy, ktoré si Mikloš spokojne dovolí bez toho, aby sa rozklepal, že bude odvolaný. Oznámil, že do roku 2008 sa verejný dlh zvýši o okrúhlučkých 100 miliárd - na 674. Veď už aj tak nerozlišujeme - 570 či 670 miliárd, koho to zaujíma? Isteže, nie sme v tom sami. Toto je ale pyramídová hra, ktorá z logiky veci raz musí prasknúť. Politici nie sú schopní obmedziť vlastnú spotrebu, nie sú schopní obmedziť prevádzku štátu, nie sú schopní povedať, že celý verejný sektor a všetko, čo ľuďom akože poskytuje, ide na úver, ktorý zabije budúce generácie, alebo sa ešte našej zrúti na hlavu. Z hľadiska dlhu vyzerajú aj vcelku dobré slovenské reformy úplne jalové. Sme v špirále.