zahrala Máriu Čížkovú. Táto titulná postava jej vyniesla nielen nomináciu na Oscara, ale aj viac-menej neželanú publicitu. Viac ako o jej hereckom talente, o ktorom svedčia aj divadelné ocenenia Dosky, sa totiž písalo o jej rozchode s manželom, režisérom Jurajom Nvotom, či o vzťahu s prvorodenou dcérou Dorotou, ktorej biologickým otcom je muzikant Jaro Filip. Anke Šiškovej však napriek mnohým ranám osudu úsmev z pier nemizne. Prečo je to tak, na čo je vo svojom živote najviac pyšná i na čo sa najviac teší, prezradila v rozhovore, ktorý sme spolu urobili pred nedávnym predstavením Milovníkov v košickom Jumbo centre.

Poskytli ste už mnoho rozhovorov a čo-to ste už povedali. Prezraďte však, aká ste? Čo o vás nevieme?

- Už ani neviem, čo som prezradila a čo som zatajila (smiech). A aká som? Myslím, že som úplne normálna, väčšinou unavená. (úsmev) Keď mám toho veľa, tak som rada doma, vyložím si nohy, niečo si prečítam, alebo si pustím televíziu. A keď sú doma deti, tak rada varím a teším sa, že niekomu chutí.

Máte toho teraz veľa?

- Teraz mám toho strašne veľa. Sotva sme doskúšali Letných hostí s Romanom Polákom v Astorke, už boli Vianoce a vhupla som do skúšok Hry o láske u Radošincov, kde hosťujem. Medzitým, keď príde pekná ponuka dabovať film, tak to väčšinou prijmem, lebo sa mi to páči a z niečoho treba aj žiť. Teraz som dabovala štyri filmy a pre Českú televíziu som natočila postavu do seriálu, kde som hrala s Honzom Potměšilom. Bol to pilotný diel. Zatiaľ tam toho nemám veľa, ale potom by to mala byť dosť veľká postava. Hrám prostitútku, ktorá sa stane servírkou a je z nej nakoniec celkom sympatická osoba.

Vo svete to býva tak, že po oceneniach či nomináciách na významné ceny prichádzajú ďalšie zaujímavé a zväčšia ešte lepšie ponuky. Je to tak aj u nás?

- To u nás vôbec neplatí. Človeka poteší, že je ocenený a aj si ho viac všimnú. Lebo nemôžem sa sťažovať, v divadle mám ponúk dosť. No filmové by som určite uprednostnila.

Prečo?

- Lebo divadlo hrám skoro každý deň a filmov sa točí málo. Navyše je divadlo dosť zle platené a filmom si predsa len môžete finančne pomôcť.

Divadelné predstavenie Odchody vlakov ste robili vo vlastnej produkcii. Mali ste pocit, že si musíte aj sama niečo hľadať?

- Bolo to preto, že sme jednak v divadle hrali ťažšie, vážne kusy a chceli sme sa vyblázniť. A druhá vec je, že som vtedy mala takú "fugu", nemala som veľa ponúk. Ani nie že divadelných, ale finančných. Takže som sa ocitla v takej trošku finančnej kríze a myslela som si, že mi to pomôže. Ale nepomohlo mi to. Zato to však radi hráme.

Takže divadlom sa zarobiť nedá?

- Nie, nedá.

Čím je potom človek živí?

- Najviac asi láskou, nie? (smiech)

Za zlomovú, čo sa týka vašej kariéry, sa považuje snímka Musíme si pomáhať...

- Čo sa týka popularity, tak to určite prelom bol. Začali ma viac ťahať po časopisoch a stala som sa taká populárna ako moderátorky (smiech). Predtým som totiž bola divadelná herečka a odrazu som bola známa. No ale asi to ide ruka v ruke. Ale nemôžem povedať, že by mi to prinieslo nejaké veľké šťastie, skôr naopak.

Čo vám najviac prekážalo?

- Keď sa verejne pretriasalo moje súkromie. Lebo keď je človeku najhoršie, tak to ešte priklincujú nejakým skresleným článkom. Písali, že sme sa rozviedli s manželom, hoci vtedy sme sa ešte ani nerozišli. Proste úplne skreslené informácie... A ľudia na ulici, samozrejme, niekedy dajú pocítiť svoj názor, čo nebolo vždy príjemné.

A aký máte s vašim bývalým mužom v súčasnosti vzťah? Spolupracujete?

- Nie. Zatiaľ ten vzťah asi ešte nie je ideálny. Nespolupracujeme. Ale možno sa to časom zmení.

Viete si spomenúť, po čom ste zamlada túžili a či sa vám sny splnili?

- Zaujímavé je, že mne sa naozaj sny naplnili. Lebo som snívala o tom, že budem hrať divadlo. Chcela som sa hrať na niečo, prežívať nejaké osudy. Nespájalo sa mi to so slávou, aby o mne ľudia vedeli, ale aby som bola súčasťou nejakého príbehu, zažívala niečo vzrušujúce. Vždy sa mi páčilo, keď som čítala rôzne príbehy a človek akoby pritom neexistoval. Ponorí sa do deja a je s tými hrdinami.

Je divadlo vzrušujúcejšie ako život?

- Mám pocit, že môj život je oveľa vzrušujúcejší. Lebo to, čo sa mne deje v osobnom živote... Nepoznám nikoho, kto prežil toľko zmien a toľko rán ako ja. Aj minulý týždeň mi vykradli byt. Keď som to povedala v divadle, tak sa všetci smiali, čo sa mi ešte stane. (smiech)

Už to beriete skôr s humorom... Rozdýchali ste to?

- No musím povedať, že ma to vždy položí. Najprv je plač, chvíľu mi to trvá, kým sa spamätám. Ale už som zvyknutá, že sa mi stále niečo deje. Tak si hovorím, že musím žiť ďalej, musím na to zabudnúť. Neviem si s tým poradiť, tak čo. Keď sa niečo nedá riešiť, musíme cez to prejsť...

Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste zistili, že vám "vybielili" byt?

- Volali mi do divadla, že mám dvere dokorán. Tak som si predstavila, že prídem domov a tam budú holé steny a prázdny byt. Veľmi som sa potešila, keď som zistila, že mi ostala posteľ. Aj skrine mi nechali. (smiech)

Čo najcennejšie vám zmizlo?

- Po maminke, babke a tete starožitné šperky, ktoré som zdedila ako jediný dedič. A nebolo ich málo, mali vysokú hodnotu. Nejde mi však ani tak o peniaze, ako o to, že mali ostať pre moje dievčatá. Bol to rodinný klenot a ten zobrali. A vzali ešte aj zubnú pastu a pevnú linku. (úsmev)

Čo vás život naučil?

- Žiť s úsmevom na tvári. Lebo keď človek plače, trápi sa, je nepríjemný pre ostatných i sám pre seba. A aj keď to niekedy nejde, tak si ho treba privodiť a prejsť cez to zlé. Potom to už ide samo.

Vaša dcéra Dorka nedávno nahrala album, na ktorom ste si aj vy "zaujúkali". Ste hrdá na svoje dieťa?

- Samozrejme... Každá matka si predstavuje, že z jej dieťaťa bude niečo iné, ale...

Iné ako umelec?

- Neviem, či umelec. Ale myslela som si, že vyštuduje, že pôjde po ľahšej ceste. No ona si zvolila inú cestu a bude to mať veľmi ťažké. Ale je to jej život a mne ostáva iba pomáhať a stáť pri nej.

No vy ste sa svojho času tiež rozhodli pre ťažšiu cestu, keď ste sa dali na herectvo.

- Ale ja som nemala inú možnosť a ona ju mala. Boli by ju prijali na scénaristiku či na hudbu. Všade mala dvere otvorené, lebo je veľmi šikovná. Aj veci, ktoré som dala čítať niektorým ľuďom, ktorí učia na vysokej škole, tak boli veľmi príjemne prekvapení. Mňa na VŠMU nechceli z politických dôvodov, lebo brat ušiel do Vatikánu. Ja by som určite bola radšej šla do školy. Ale ona si to zvolila zámerne a pre mňa je to nepochopiteľné.

Čo má Dorota po vás?

- Rada sa smeje, je veľmi spoločenská, má kopec energie... Ale je tvrdšia ako som ja, je priebojnejšia.

Aký ste mali vzťah, keď bola v puberte?

- Aby som pravdu povedala, dosť zlý. Ona bola veľmi trdohlavá a veľmi so mnou chcela vo všetkom bojovať. Vôbec sme sa nevedeli stretnúť.

Nie je to preto, že je to umelecká duša, veľký individualista?

- Myslím si, že to s umeleckým cítením nemá nič spoločné. To prebieha aj v iných rodinách, ktoré nemajú nič umelecké. Proste sa len stretnú ľudia, ktorí sú precitlivelejší, lebo pubertu viac prežívajú, viac sa hľadajú, nevedia sa pri rodičoch nájsť a potrebujú si zavzdorovať. To býva aj v iných rodinách. Len my sme viditeľnejší, na nás sa ukazuje prstom.

Na čo ste hrdá?

- Asi som rada, že som mala deti. To je najviac, čo môže žena tomuto svetu dať.

Ako vyzerajú dnes stretnutia s vašimi dcérami?

- Stretneme sa, jeme, rozprávame sa, smejeme sa - väčšinou jedna na druhej, rozprávame si zážiťky... Tak ako v každej bežnej rodine.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na voľno, keď nebudem musieť hrať. Teraz je toho trošku veľa. Strašne rýchlo som musela naskúšať Hru o láske. Je tam veľa alternácií, takže som mala na postavu veľmi málo času. Pred divákov som šla vystresovaná, a to nie je veľmi príjemný pocit. Našťastie to dobre dopadlo a dúfam, že predstaveniami sa to zohrá, usadí a že prestanem mať strach.

Ako si potom užijete ten voľný deň?

- Asi musím ísť do prírody. Lebo tým, že som stále v tme - v divadle, v štúdiu, tak mám pocit, že som Švéd, čo má deficit svetla. Musím ísť von.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.