čítania. V júni 2004 zbankrotoval už v prvom - takže je tu pokrok. Vtedy mu dva hlasy chýbali, teraz dva rozhodli. A čo ďalej?
Politicky nie je pokračovanie jednoznačné. Evidentný je nielen masívny odpor zjednotenej (konečne na niečom) opozície, ale i pohnútky nezávislých, ktorí včera "vypomohli". A skúmanie zaslúžia tiež zámery časti koalície, ktorá síce včera "zabrala", ale zvlášť ANO koná nevypočítateľne a po ďalšom vyhrotení vzťahov s KDH sú nachystaní vznášať pozmeňovacie návrhy, čo idú Froncovi dosť pod kožu. Je zrejmé, že aj časť koaličných lídrov prejavuje dosť veľkú nechuť schvaľovať nepopulárny zákon v predvolebnom roku - o radových poslancoch nevraviac. Iný koaličný segment - predovšetkým SMK - využíva vysokoškolskú normu na zviditeľnenie svojho "sociálneho cítenia". Momentálne sa pohrávajú s myšlienkou zdvihnúť latku sociálnych štipendií na 40 percent všetkých študentov, keďže dohoda z koaličnej rady na 35 percentách sa im prestáva pozdávať. Alebo chcú z KDH vycievkovať podporu zákona o financovaní menšinovej kultúry. Taká je politika - nevkusná už na pohľad.
Včerajšok, navzdory Froncovmu "osobáku", skrátka ešte nič nehovorí. (Pre úplnosť a spravodlivosť - spolupredkladateľ zákona je Mikloš.) A to ešte nechávame mimo kalkulácií prezidenta, ktorý po prípadnom schválení v treťom čítaní zákon s veľkou pravdepodobnosťou vráti, a potom bude latka hrozivo vysoko - 76 hlasov. Zákon, ktorý Slovensko veľmi potrebuje, zostáva takto stále veľkou otázkou. Lepšie by sa spalo, keby to bolo včera 80 hlasov, 73 vyzerá nepresvedčivo.
Smola je, že spor, ktorý sa okolo školného a pôžičiek vedie, má minimum spoločného s rozumom a maximum s predsudkami a ideológiou. Potvrdila to mierou vrchovatou aj včerajšia rozprava - podobne ako x diskusií pred ňou. Demagogicky pristupuje k veci aj minister Fronc; pri najlepšej vôli totiž nikto súdny nemôže tvrdiť, že "spoplatnenie štúdia je dovŕšením reformy vysokých škôl", čo tvrdí on. Tak to teda nie; práve toto zjednodušenie je priama výzva na opozičnú demagógiu. Školné je elementárny základ, aby sa akési zmeny rozbehli. Je to podmienka nutná, ale nie dostatočná. Podstatné je toto: Spoplatnenie samo osebe iba naštartuje proces diferenciácie škôl a môže trvať roky, kým inštitúcie, o ktoré jednoducho prestane byť záujem, budú vysychať na nedostatok prostriedkov. Môžu žiť z podstaty ešte hodnú chvíľu - ako žil z podstaty socializmus. Školné vyvinie postupný tlak na kvalitu a výkon - ale tým, že sa od septembra začne platiť (ak), ešte k žiadnemu zázraku, ba ani okamžitým viditeľným zmenám nedôjde. Spoplatnenie má význam ako nositeľ mentálneho precitnutia. Tak, ako vchádzajú do krvi zdravotné poplatky, aj ono nesie podobný odkaz - všetko má svoju cenu, vzdelanie je hodnota, ktorá nepadá z neba, ale sa na ňu skladajú všetci daňoví poplatníci a nesmie sa ňou mrhať (napríklad tým, že nastúpim na školu, ktorú nechcem ani skončiť a chcem iba akosi pretĺcť rok, lebo sa mi nechce pracovať).
Zákon o pôžičkách je segment reformy, ktorý je zásadný v tom, že preklápa systém z abnormality do stavu základnej normality. Ale nič viac - tuhá štátna regulácia vysokého školstva zostáva. Poplatky, ak budú schválené, len začnú časom dynamizovať systém, ktorého základným omylom je dogma, že chrbticou vysokého učenia majú byť verejné inštitúcie. Preto je veľkým krokom vpred aj na pohľad sporné čiastočné spolufinancovanie súkromných VŠ zo štátneho rozpočtu, čo je dosť revolučná myšlienka ministra financií. Toto je impulz pre vytvorenie konkurencie azda silnejší, ako samotné poplatky. Nie je od veci zamyslieť sa nad otočením paradigmy: Nebolo by správne úplné zrovnoprávnenie?
Fronc-Miklošov zákon však nič nemení ani na absolútnom ovládaní škôl akademickými senátmi. Naopak, doslova nešťastné je zavedenie práva veta študentov rozhodovať o použití vybraných poplatkov. To je úplne postavené na hlavu. Akademická samospráva dovedená do takýchto koncov je jav fakticky ekvivalentný ovládaniu podnikov zamestnancami a manažérmi. Aj preto vidíme toľko protestov proti spoplatneniu - je samozrejmé, že si bránia štúdium "zadarmo", ktoré zvýhodňuje tých, ktorí sú vnútri a diskriminuje ostatných, ktorí pre nedostatok miesta zostávajú mimo.
Parlamentné divadlo večer pokračovalo vyslovovaním dôvery Froncovi - hlasovanie navrhol poslanec Mečiar, čím je povedané všetko. Minister dostal o päť hlasov viac ako jeho zákon. Asi dobré znamenie. Zlé znamenie je cesta, ktorou sa uberá slovenská debata o budúcnosti vysokého školstva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
