Bol by vlastne zázrak, keby Dzurindovi vypadlo z úst aj čosi obsažnejšie ako vata a balast. Veci sa však majú vážnejšie; táto dohoda premiérov je príznakom pokračujúceho úpadku celej EÚ. A výzvou k vážnemu zamysleniu sa nad smerovaním Európy. Ak nedôjde k rýchlej korekcii, rútime sa do skazy. Nikdy to nebolo také evidentné, ako po bruselskej strede a utorku...
Bez ohľadu na samotný obsah "kompromisu" (viď nižšie) treba predovšetkým povedať toto: EÚ sa stáva organizáciou, kde pravidlá sú vzduch a ich platnosť končí vtedy, ak prestanú vyhovovať záujmom najsilnejších. Pakt stability a rastu (PS) bol totiž prijatý ako záväzný rámec, v ktorom sa mali pohybovať deficity a štátne dlhy členov eurozóny (a nezáväzne aj nečlenov - Británie, Dánska a Švédska). Z jednoduchého dôvodu - aby rozpočtový anarchizmus niektorých neohrozoval stabilitu spoločnej meny. Francúzsko a Nemecko, vplyvovo najmocnejšie štáty únie, však pravidlo trojpercentného schodku opakovane prekračovali. A miesto toho, aby ich zasiahli sankcie Európskej komisie, si teraz presadili významné zmäkčenie pravidiel. Väčšina ostatných štátov, práve pod hrozbou sankcií, sa doteraz vo výdavkoch obmedzovala a snažila sa o opatrnú rozpočtovú a protiinflačnú politiku. Francúzi a Nemci trikrát limity porušili, penalizácii sa politickým tlakom vyhli a - pravidlá teraz zmenili. To ale nie sú základy, na ktorých sa dá budovať spoločná Európa, ale - diktát mocností. Václav Klaus nedávno útržil obrovskú kritiku za vyhlásenie, ktorým prirovnal EÚ k RVHP (komunistická Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). Neprávom - udalosti mu dávajú za pravdu.
Regulárna je námietka, že premiéri menších krajín nemuseli s "kompromisom" súhlasiť. Isteže. Ale predstavme si, čo by nasledovalo. "Európsky projekt" (ako súčasné procesy integrácie nazývajú) by upadol do krízy, zablokovala by sa napr. ratifikácia ústavnej zmluvy, do povetria by vyletela dohoda o rozpočte 2007-2013 (a tým by sa spochybnili eurodotácie, čo politici nasľubovali). A tak ďalej. To sú všetko dôsledky, ktorých sa obávajú aj "malí" premiéri a ministri, keďže "európsky projekt" je agenda, ktorá dáva prázdnej politike, ktorú robia doma, akési abstraktné zdôvodnenie. Psychologický tlak na politikov, ktorí stratili súdnosť a kompas, je skrátka obrovský. A logickým dôsledkom sú stále nové a nové "kompromisy" tohto typu.
Vezmime si iba nových členov. V kampaniach za vstup do EÚ boli hlavnou upútavkou eurofondy a to, koľko peňazí porozdeľujú. Čo sa stalo? Na politické strany sa zavesili zástupy lobistov, úradníkov a povaľačov, ktorí stavili dva-tri roky kariéry na prerozdeľovanie europeňazí a vidia sa v "balíku". Eurolídri, vrátane Dzurindu s Miklošom, už nedokážu z vlaku vystúpiť. Nemôžu sa postaviť proti ničomu, s čím prichádzajú Francúzi a Nemci, aj keby sa neviemako zastrájali, pretože sa nechali skorumpovať eurofondami. Strácajúc slobodnú vôľu a politickú svojprávnosť, podpisujú stále nezmyselnejšie a škodlivejšie pakty.
"Reforma" Paktu stability vedie do horúcich pekiel. Maximálny trojpercentný deficit rozpočtu pre člena eurozóny sa síce nemení, Francúzi a Nemci ale presadili akési výnimočné okolnosti, pri ktorých sa môže schodok na "krátky čas" prekročiť. Napríklad - "európske politické ciele", výdavky na "vedu, výskum a boj s nezamestnanosťou" a mnohé ďalšíe. Všetci ekonómovia, vrátane šéfov Európskej centrálnej banky, vám povedia, že je to fakticky licencia na rozhadzovanie do nemoty. To netvrdí od počítača Schutz z Košíc, ale všetky autority, ktoré majú tú vlastnosť, že nedostávajú platy od európskych vlád ani bruselských inštitúcií. Len politici, vrátane údajne reformnej úderky Mikloš-Dzurinda, rozprávajú eurobáchorky.
Napríklad tú, že úspechom Slovenska je presadenie výnimky zo sankcií pre prekročenie deficitu v prípade, že ide o náklady na penzijnú reformu. Hahaha - úplne bezcenné. Gros nákladov dôchodkovej reformy totiž zaťaží slovenské verejné financie až po roku 2015... Úľava 100 percent (nákladov reformy) v roku 2005, 80 percent v r. 2006, a tak ďalej až po 20 percent v r. 2009 je dobrá len na to, aby nám deficit neprekážal pri vstupe do menovej únie.
V situácii, keď z Paktu stability je zdrap papiera, je však už absolútne relevantná otázka, načo sa ponáhľať s prijímaním eura v roku 2009. Nezodpovedná hra politikov prestáva byť srandovná; najrenomovanejšia agentúra Standard°s & Poor nedávno uviedla, že ak v ekonomickej politike Francúzska, Nemecka, Británie (aj USA) nedôjde k zásadným korekciám, vládne dlhopisy týchto krajín budú o 20 rokov považované za ODPAD.
Vezieme sa na EuroTitanicu, priatelia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
