drevených ohradách pre prípad núdze v zabezpečovaní výživy spoločenstva. Medzi ulovenými sa často vyskytovali jedince s vynikajúcim exteriérom a dobrými povahovými vlastnosťami a dobrou prítulnosťou k ľuďom, predovšetkým deťom. Tie najvhodnejšie si ponechávali a odchovávali od nich ďalšie potomstvo.
Proces domestikácie koní sa odohrával práve v čase, keď ľudia prestávali kočovať a trvalejšie sa usadzovali na jednom mieste. Začali sa zaoberať poľnohospodárstvom a chovom dobytka, preto potrebovali vhodné technické predmety a nástroje. Práve toto im dalo podnet na získavanie prvých poznatkov z metalurgie cínu a medi, ktoré sa neskoršie stali základom pre získavanie zliatiny bronzu, vhodného na zostrojenie prvých nástrojov na ich hospodársku činnosť. Súčasne s tým začal stúpať aj význam koní v spoločnosti. Bronz ľudia poznali už tritisíc rokov, ale jeho hromadný nástup bol až 1900 rokov pred n. l. a doba, ktorá dostala pomenovanie po bronze pretrvávala až do roku 700 pred n. l.
Bronz a bronzovú dobu vystriedalo železo a železná doba. Meteorické železo ľudia poznali viac ako 2000 rokov, ale jeho hromadný nástup bol zaznamenaný až 700 rokov pred n. l. Nezastupiteľné miesto má tento kov až dodnes. Majstrami technológie získavania a spracovania železa boli Kelti a jeho výrobu a využitie priniesli aj na naše územie. Kelti uctievali svoje božstvá, ktorá mali ľudskú aj zvieraciu podobu. Okrem najvyšších uctievali aj nižšie božstvá a k nim patrila aj keltská (galská) konská bohyňa známa pod názvom - Epona (Epo aj v galštine znamená kôň). Bola to pôvodne trácka bohyňa a jej kult do Európy priniesli práve Kelti.
V pohanských náboženstvách a najmä v keltskom sa žena s koňom stali ochrankyňou jazdcov a pocestných. U Keltov dostávala rôznu podobu - ako slepá žena na koni, ktorá blúdi po osadách alebo ako slepá žena na koni v sprievode so žriebätkom a psom, ktoré sa potulujú po okolí. Eponu ako konskú bohyňu uctievali v celom indoeurópskom priestore a dokonca aj vo vtedajšej mohutnej Rímskej ríši. Menej sa o nej vie na Slovensku, ale známejšia bola na území Čiech a Moravy. Ako sa dozvedáme z galskej legendy, Kelti si kone veľmi vážili a verili, že toto vznešené zviera prináša bojovníkom veľkú silu. Epona bola vraj krásna žena a dobrá jazdkyňa. Ľudia verili, že stretnutie s ňou prinášalo každému šťastie - jazdcom aj pocestným a sedliakom dobrú úrodu. Verili, že sa stále túla v osadách a po okolí a kedykoľvek ju ľudia mohli stretnúť. Skutočné stretnutia sa nekonali a preto si vymýšľali o nej rôzne príbehy a legendy.
Na počesť konskej bohyne Epony si nadšenci koní v maštaliach pre uvedené zvieratá, pri prostrednom nosnom tráme, ktorý niesol a držal celý krov, zriaďovali zvláštny "oltárik" ku ktorému prinášali a ukladali kvety. Tento trám sa u nás nazýva aj ako "mešterná hreda". Podľa koní sa zachovali niektoré názvy. Na Slovensku je známa usadlosť Konská, ale najčastejšie sa s podobným pomenovaním stretávame v Čechách. V Českom krase sa jeden vrch volá "Vrch zlatého koňa". Známe sú aj usadlosti a lokality pod názvami Kotys alebo Koněprus na Berounsku a inde.
Situácia v chove koní sa na našom území za polstoročie podstatne zmenila. Zo štvrť milióna kusov sa ich počet znížil na ani nie 9 tisíc. Kone boli súčasťou našej a svetovej histórie a nezaslúžili si takúto potupu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
