nesmierne zachmúrene. Pamätám si, ako sme s mamou varili vajcia v cibuľových šupkách a potom na ne nalepovali vodolepky s veľkonočnými motívmi. Keď dielo uschlo, naaranžovali sme ho do toho košíčka. Žiadni šibači ale neprišli a mňa najviac mrzelo, že naše nádherné vajcia nikto neocenil. Mama však zahlásila: "No a čo, zajtra ich zjeme, veď sú natvrdo". Treba však dodať, že ľudové zvyky sa v našej rodine nikdy nejako extra nepestovali. Nanajvýš sa na Veľkonočný pondelok zvykla zastaviť nejaká návšteva k popoludňajšej káve a múčniku, pričom ak mali dotyční potomka mužského pohlavia, ten ma podľa prísnych inštrukcií navoňavkoval a za odmenu dostal podľa osvedčeného postupu dekorované vajce natvrdo.
Jedného dňa sa ale môj dovtedy zhovievavý pohľad na veľkonočné rituály prudko zmenil. Chodila som asi do šiestej triedy, keď sa ráno pri dverách nášho bytu ozvalo divoké vyzváňanie. Otvorila mama. "Čo si prajete, chlapci?" premerala si hlúčik najväčších darebákov sídliska. Ozval sa ten, čo so mnou chodil rok predtým do triedy. "Došli sme ju vyšibať." Zaskočená presilou grázlov s fľašami vody som sa rozbehla smerom do bytu, čo bola fatálna chyba. Mladí polievači (pretože na šibanie sa vraj špecializovala iná partia) sa totiž rozbehli za mnou a oblievali nielen mňa, ale aj vzorne vyupratované dlážky a koberce. Keď sa konečne všetka voda z fliaš a vodných pištoliek minula, premočená som nezvaným hosťom ponúkla z tých vajec natvrdo. "Vajcia neberieme. Peniaze nemáš?" opýtal sa ten najdrzejší. "Nie," zahrmela moja mama a každý z nich si sklamane zobral aspoň vajce. "Ešte si naberieme vodu," oznámil nám pehavý krpánik a vydal sa v zablatených topánkach mokrým bytom rovno do kuchyne. Samozrejme, nasledovali ho aj kamaráti. Pre mňa sa však Veľká noc zďaleka nekončila. Len čo sa za polievačmi zatvorili dvere, vlepila mi mama ukážkové veľkonočné zaucho: "Čo to malo znamenať?!" Z očí mi vyleteli slzy, ale nič mi to nebolo platné, šibačka bohyne pomsty pokračovala: "To si musela bežať cez celý byt? Veď sa ani nevyzuli! Čo to vlastne boli zač? Takí nevychovanci!" Nešťastná som sa usilovala mame vysvetliť, že som k nám nikoho nepozývala. Keď sa situácia upokojila, musela som aspoň konštatovať, že v ten deň neostalo v našom košíčku ani len jedno vajce natvrdo! To však nemohlo zmeniť môj názor, že pestovať ľudové zvyky v činžiaku môže byť aj dosť nebezpečné.
Autor: Denisa FULMEKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
