slovenských bánk, mnohým sa jej meno vynára v súvislosti so snímkou Děvčátko. Za stvárnenie hlavnej postavy v ňom získala Českého leva. I keď sa momentálne veľmi úspešne živí herectvom (má za sebou nakrúcanie českého seriálu Strážcovia duší, filmu Cargo s režisérom Petrom Zelenkom a rakúskej snímky 1 200°C, ktorá vznikla v koprodukcii s televíziou Markíza), ak raz bude dobrých ponúk pomenej, opäť sa na chvíľu vráti k muzike. Okrem VŠMU totiž vyštudovala aj muzikálové herectvo v Poľsku a naspievala cédečko Hotel Hazard. O tom, že jej riskovanie nie je cudzie, svedčí aj jej láska k motorkám, ktorým prepadla ešte v puberte. V Košiciach sme sa s touto herečkou, ktorá neznáša nudu, je workoholička a milujúca matka dcéry Sarah Cathariny, stretli medzi dvoma predstaveniami Hriešneho tanca, ktoré tu s kolegami odohrala v polovici februára.

Kedy ste sa vlastne zamilovali do motoriek?

- Mala som asi pätnásť. Kvôli nim som si urobila vodičák a vďaka tomu ho mám aj na auto, hoci vtedy som ho vôbec nechcela. Autá mi nič nehovorili. Ale teraz ďakujem sama sebe aj všetkým, čo ma nahovorili, aby som si ho urobila. Lebo motorky sú už len taký návrat do puberty, výstrelok a trošku adrenalín.

Čo bol prvotný impulz, že ste s nimi vôbec začali?

- Asi máme v rodine také hazardy a adrenalín, lebo moja maminka bola parašutistka. Tým, že som bola od detstva na letisku, motory lietadiel ma dostávajú do vytrženia a to isté robia motorky. Fascinuje ma, že tieto silné stroje dokážeme ovládať. A ja ešte s mojimi 50 kilami. Dokonca som dvakrát v živote zdvihla motorku zo zeme a motorkári vedia, že to nie je maličkosť. Nechápem, kde sa tá sila vo mne nabrala. Ale dokázala som to. Je fantastické, že viete ovládať niečo také silné a nebezpečné.

Akú ste mali pubertu?

- Divokú. Od malička som vyrastala medzi chlapcami, takže som bola taký chlapčenský pupok - jazdila som na koňoch, na motorkách. Chlapci sa mi zdali skvelí v tom, že nemali čas na intrigy, na ženské šarvátky. Veci riešili veľmi rýchlo a rázne, bola s nimi vždy veľká zábava, stále niečo majstrovali, objavovali a vždy sa to niekam posúvalo. Toto mi bolo bližšie. Takže kde niečo zasmrdelo ´průserom´, tam som nechýbala.

Zdedila vaša dcéra niečo z vašich génov?

- Ona je opatrnejšia, je to taká trošku ´cica´. Ja som bola chuligán, zliezala som skaly, stromy, nechýbala som nikde, kde sa dalo niečo prekonať a zvládnuť. Ona je dievčenskejšia. Ale motorky ju lákajú. Takže sa teší, kedy si zas ozajstnú kúpim, že budeme na nej v lete chodiť.

Vy si občas z ľudí strieľate rôznymi, aj uletenými parochňami. Na naozajstnú extravaganciu by ste si netrúfli?

- Keď mám niečo roztočené, som viazaná zmluvami. Takže si s vlasmi nemôžem robiť, čo sa mi zachce. Ale aspoň si to takto kompenzujem. No keby som nemala zmluvy, som vďačný model na to, aby na mojej hlave robili čokoľvek.

Čo najbláznivejšie ste už na hlave mali?

- Kedysi som robila modelku na vlasy a bola to veľká sranda. Raz som mala úplne oranžovú ofinu. Bola som blondína, niekde platinová a niekde až jedovato oranžová. A s tým som musela vydržať až do súťaže, takže som takto štyri dni chodila po Bratislave. Bolo to ešte v čase socializmu a ísť s takou hlavou po ulici bolo vtedy hrozné. Ľudia z toho mali šok. Naša triedna len prevracala oči. A robila som aj také veci, že v deviatej triede som začala byť blondína. Keď to už bolo podozrivé, tak som povedala: ´Súdružka, ja mám poruchu pigmentácie, nemôžem za to.´ Skoro ma zabila. Mame som zas nahovorila, že keďže som v tej puberte, tak sa mi strašne mastia vlasy a dávam si na ne citrón, ktorý mi takto vyťahal farbu. (smiech)

Takže ste boli geniálna výmyselníčka?

- To ani nie. Klamať neviem. Vedela som si vyrobiť recesiu, alebo povedať niečo, z čoho bola sranda. Ale klamať, to nie. Tomu človeku by som sa nemohla ani do očí dívať, pretože by to zo mňa okamžite prečítal.

Na vysokej škole ste vraj boli riadny šašo.

- Áno, celú vysokú školu som hrala komédie, hádam okrem dvoch predstavení. Mala som to veľmi rada. Ale keď je niečoho veľmi veľa, tak človek zatúži po inom chraktere. A teraz mám zas samé chrakterové postavy, tak som už zatúžila aj po komédii.

Ste aj v súkromí veselá kopa?

- Ja som komediant, bez humoru si vôbec neviem život predstaviť. Tým, že si skomplikujem, čo môžem, tak už musím len s tým humorom cválať ruka v ruke, aby som sa nezbláznila.

Ste Blíženec. Pre tých je komplikovať si život, takmer typické.

- Asi je to tým, že sme dve a vždy sa pobijeme. (úsmev)

A ktorá vyhráva? Lepšia či horšia povolica?

- Asi tá lepšia. No keď sa tak nad tým zamyslím, vlastne ani nie je horšia alebo lepšia polovica. Jedna je realistka a druhá snílek. A tým, že žijem tu a teraz, tak musí vyhrať realita. No tá chudinka snívavá sa stále prebojováva a nechce si dať ten svoj život uchmatnúť.

Pred rokmi ste naspievali cédečko. Nechystá sa v tomto smere niečo nové?

- Teraz sa teším, pretože mám vo svojom fachu veľa práce. No keď bude menej hereckých príležitostí, určite sa k hudbe vrátim. Herectvo je však pre mňa prvoradé, muzika mi dodáva energiu, dopĺňa ma, ale herectvo ma živí. Dáva zmysel môjmu životu. Ale tým, že som workoholik, akonáhle budem mať pocit, že nemám dosť práce, určite sa vrátim k hudbe.

Vaše cédečko malo názov Hotel hazard. Čo považujete vo svojom živote za najväčší hazard?

- Dá sa povedať, že som hazardovala so svojím životom. Tým, že som chodila loziť po skalách, alebo že sa mi vždy páčilo ak bolo niečo na hrane a musela som si dokazovať, že to zdolám.

Vravíte, že ste workoholik. Nemáte niekedy pocit, že vám niečo uniká?

- Stále. Celý život mám jeden obrovský problém a tým je čas. Vždy s ním bojujem a stále ho mám málo.

Čím sa v živote riadite?

- Ono sa to asi nenosí, hoci sa o tom dosť často rozpráva a mám pocit, že je to už také sprofanované, ale ja si naozaj myslím, že sa vyplácať byť dobrým. Ja keď nemôžem pomôcť, tak rozhodne neuškodím a snažím sa, aby bolo všetkým okolo mňa veselo. Možno aj na úkor mňa. No vtedy, keď je ostatným dobre, je veselo aj mne. Rada pomáham. Keby som mala uškodiť, radšej ujdem. Nemám to rada a rozhodne si myslím, že vďaka tomu ako žijem, mám šťastie v práci.

O čo ste museli v živote najviac zabojovať?

- O svoje sny. O to, aby som snívala stále ďalej. Keď som bola malá, videla som jeden film, z ktorého som si zapamätala vetu: "Ak nesplníš svoje sny, zomrieš." A tú som si adoptovala, ide so mnou celý život. Takže ak si splním jeden sen, hneď si vystaviam druhý. Celý život sa tak ´chrabroším´za svojimi snami a mám pocit, že potom má môj život zmysel.

Máte nejaký najväčší splnený sen?

- Rozhodne to, že robím prácu, ktorú som od malička chcela robiť. A robím ju zrejme dobre. Na hodnotenie toho sú tu síce iní, ale aj tí to povedali, takže si už na to zvykám. (úsmev) A nikdy neprestávam chcieť ju robiť ešte lepšie. Potom by som už len chcela, aby boli všetci lepší a šťastnejší.

Vraveli ste, že tým ako žijete, máte šťastie v práci. Myslíte, že je to len o tom?

- Zrejme nie. Je to aj o tom, akú prácu odovzdávam. No rozhodne je tam veľká časť šťastia, pretože ja som introvert, v našej brandži nemám vlastne žiadnych kamarátov. Skôr sa kamarátim s ľuďmi z iných oblastí - s filozofmi, politológmi, rečníkmi. Všade, kde sa s ľuďmi dá snívať, vymýšľať, ale aj vidieť budúcnosť lepšiu. S kolegami z brandže sa stýkam v divadle, mám ich síce rada, ale nemám tam žiadne vzťahy. Takže ak si ma do nejakého projektu vyberú, musí to byť len o mojej práci a šťastí, že si na mňa pri výbere spomenú.

Ste doteraz väčšia kamarátka s chlapmi?

- Mám kamarátov, no teraz už mám aj kamarátky. Asi je to tým, že sme sa stali matkami a spájajú nás spoločné ženské témy. Ale mám pocit, že ľudí, ktorým mám okolo seba, poznám 20 rokov a sú to stále dobrí kamaráti. Som šťastná, že ich je toľko, lebo keď má človek dvoch dobrých kamarátov, už je to dar a zázrak. A ja ich mám viac. Kiež by mi to vydržalo.

Myslíte, že existuje niečo také ako narodiť sa pod šťastnou hviezdou?

- V niektorých veciach som poverčivá, lebo je to príjemné. No a ja som nedeľniatko, narodila som sa po polnoci za strašnej búrky, takže... Asi som niečo dostala. Hoci, keď som bola puberťáčka, mala som pocit, že som strašne nešťastná, že je všetko hrozné. Mala som pocit svetovej i vlastnej deštrukcie a bola som z toho dosť zrútená. Vždy som hovorila: "Tie sudičky museli byť nadomnou opité. Veď ony mi mali dať dary a nedali mi nič. Čo chytím, pokazím, nič mi nejde." No teraz si myslím, že mi dali, čo mi dať mali, zaobchádzam s tým a snažím sa to čo najviac vylepšovať.

Za čo ste im vďačna?

- Ak sa to dá tak povedať, tak asi za talent. Aj keď ten niekedy bolí.

Čo na talente bolí najviac?

- Ak ho máte veľa a nemáte ho kam upratať alebo ho nemôžete upratať podľa svojich predstáv.

A za čo ste vďačná najmenej?

- Že sa neviem za seba postaviť. Strašne nerada sa hádam, nenávidím konflikty, a keď si ľudia robia zle. Kedysi som sa do toho miešala. A ten, ktorý sa do toho zamieša, dostane všetku tú ´pacinu´ a je najhorší. Takže som sa to odnaučila. No konflikty mi robia veľmi zle, pretože hoci sa ma netýkajú, celé ich absorbujem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.