orecha. Pohľad na jeho tvorbu vyvoláva zimomriavky, nezainteresovaný človek nechápe, že je niečo podobné možné. Ľudia neskrývajú údiv, ani rešpekt pred zlatými rukami majstra slovenskej ľudovej tvorby. Začiatky však neboli jednoduché.

"Och, to veru nie, musím povedať, že som sa poriadne natrápil. Vôbec to nebolo jednoduché a už v žiadnom prípade si nedovolím povedať, že som sa s touto technikou už narodil. Raz som sa zúčastnil výstavy, kde istá pani prezentovala výrobky z Peru. Chytilo ma to za srdce. Povedal som si, že ak môžu byť vo vajíčku indiánsky bôžikovia, prečo by tam nemohol byť trebárs betlehem. Zistil som, že mi to do vajíčka akosi nepasuje a skúsil som urobiť veľkonočné motívy, kvety, či slovenský folklór," prezrádza sympatický Košičan, ktorý je známy tým, že stvoril betlehem na zápalke s rozmermi jedného centimetra. "V jeho útrobách sú Ježiš, Mária, býk aj osol. Ide o najmenší betlehem na Slovensku."

MEDZITITUL: Rodina sa najedela praženice dosýtosti

Miniatúry začal robiť pred ôsmymi rokmi. Najprv len zo zvedavosti, čo dokáže. Neskôr prišiel o prácu a rozhodol sa, že šéfa už nikdy nechce mať. Začal teda vyrábať miniatúry na plný úväzok. Jeho chlapské ruky sa hravo pohrávajú so škrupinkami orechov, či s kôstkou čerešne. Do útrob slepačích, kačacích, či pštrosích vajíčok vsádza drobné postavičky známe z biblických príbehov. Nevynímajúc ani veľkonočné motívy. "Povedal som si, že kraslice sú pekné, ale prečo neskúsiť niečo zložitejšie. Symbolom tohto sviatku sú vajíčka. Začal som so slepačím, nasledovalo kačacie, husacie a nakoniec pštrosie. Slepačie nie je problém kúpiť, po husacie chodím až do Tešedíkova v okrese Galanta. Tam je farma. Miniem kopec peňazí na cestu, vždy donesiem sto vajec po päť korún. Nie všetky sú však vhodné na miniatúry. Vajce najprv umyjem, vyčistím a otvorím. Výrez robím pílnikom, alebo modelárskou vŕtačkou. Následne ho musím vyčistiť zvnútra, a aby bolo biele, namočím vajce do Sava. Kým som však prišiel na gríf, ako vajce otvoriť, spotreboval som ich neúrekom. Rodina sa najedela praženice dosýtosti," vysvetľuje Ondrej Müller.

Zároveň nám ukazuje svoje výrobky. Jeden krajší, ako druhý. Ohromne spracované detaily, precízne spracované postavičky. Slnečnice vo vajíčku, na ktorých sedí lienka považuje za jeden z vrcholov tvorby. Lienka s rozmerom milimetra nám svoje tajomstvo odhaľuje až pohľadom cez lupu. Sedem bodiek na červených krídielkach. Krútime neveriacky hlavou.

MEDZITITUL: Vajíčko vyrába štyri dni

Pán Müller si detaily navrhuje sám a ako dodáva, v žiadnom prípade nesmú chýbať. "To nie, veď celé dielo dotvárajú. Keď mám vajíčko otvorené, modelujem postavičky. Je to piplačka. Následne ich vymaľujem a vkladám do vajíčka. Pinzetou. Tá je spoločne s lupou najdôležitejším pracovným nástrojom. Robím sakrálne motívy svätých, čo sa týka veľkej noci, tak aj šibačky a oblievačky. Nie je to jednoduché, jedno vajíčko robím štyri dni."

Neskôr sa umelec s jemnými rukami odhodlal aj na otváracie vajíčka. "Vyrežem škrupinku a následne ju použijem na dvierka. Pánty vyrábam z mosadze." Ani tu nechýbajú detaily.

V pštrosom vajíčku je vložený klasický slovenský motív. Mladá mamička s kolískou a dieťaťom. Nad nimi visí lampa. Kolíska i lampa sa pri pohybe vajíčkom kolíšu. V husacom vajíčku sú vsadení štyria koledníci. Ondrej Müller vyrobil aj miniatúrny betlehem. Ten však už predal. Miniatúrne vianočné ozdoby a betlehemy vyrába ako jediný na Slovensku. Aj keď pátral po ľuďoch, ktorí sa podobnou činnosťou zaoberajú, uspel až v zahraničí. "Vo Francúzsku a v Nemecku vyrábajú tiež niečo podobné. Za osem rokov som vyrobil asi štyri stovky takýchto výrobkov. Niektoré som popredal, iné mám vystavené doma. Moje diela majú ľudia v USA, ale aj v Európe," vysvetľuje a dodáva, že biznis s týmito výrobkami veru neurobí.

MEDZITITUL: Američania chcú všetko za babku

"Je to nezaplatená práca. Na Radvanskom jarmoku v Banskej Bystrici vystúpili z autobusu Američania. Keď videli, čo vystavujem, začali sa po vajíčkach sápať. Keď som im vysvetlil, že nie sú umelé, to ich pekne položili. Zrazu vytiahla jedna z nich päť dolárov a zobrala asi desať vajec. Nestačil som sa diviť, samozrejme, že som jej to nepredal. Kúpna sila na Slovensku je slabá, kým budú ľudia živoriť, budem aj ja. Skúšal som predávať aj v Úľuve. Prišiel som a oni, že zasadne komisia a rozhodnú, že z toho sto kusov, z toho tridsať. Tak som sa poďakoval. Ja nie som fabrika, toto sú originály."

Umelec pracuje výlučne doma, ak robí betlehem, trvá mu to asi týždeň, krížovú cestu robil tri mesiace. "Predstavovala štrnásť zastavení, teda štrnásť vajíčok. Dokopy som do nich vložil osemdesiat postavičiek. Nakoniec som ju predal do Nemecka a je mi to aj ľúto. No z niečoho predsa žiť musím. V lete sa mi darí viac, mám k dispozícii denné svetlo. Žiarovka to nie je ono. Potrebujem už aj okuliare, no ruky sa mi zatiaľ ešte netrasú. Denne s prestávkami na kávu, či jedlo vyrábam miniatúry dvanásť hodín," hovorí Ondrej Müller.

Rodina si za tie roky zvykla, manželka aj syn otca v jeho záľube podporujú. Aj keď na druhej strane nie je hlavne finančne docenený. "Manželka ma podporuje, syna skôr zaujíma muzika. Nemá k tomu vzťah, nechcem ho nútiť, každý by mal robiť to, čo ho baví. Mám veľa obdivovateľov, ale aj kritikov. Tú prijímam, ale nie od každého. Predsa mi nebude niečo hovoriť človek, ktorý nedokáže rozbiť vajce do praženice."

MEDZITITUL: Veľká noc je o šunke a klobáse

Ondrej Müller však nevkladá nádheru len do vajíčok. Fascinujú ho aj škrupinky orechov, ba aj čerešňová kôstka. Už len predstava, že do čerešňovej kôstky vsadí drobné postavičky a vyladí ich detailne, je príjemne mrazivá. Celý byt je zjavne ladený jeho výtvormi. Zaujímalo nás, ako to vyzerá počas Veľkej noci. "Čože? Tá je u nás klasická, šunka, klobása. Veď to poznáte. Ale, samozrejme že niekoľko mojich diel vystavíme, aby sme dotvorili atmosféru. Náladu si však už robíme sami."

Inšpiráciu čerpá z rôznych publikácií, pohľadníc, ba aj televízie. "Nápadov je dosť, len keby toľko času a síl bolo, aby sa dali všetky zrealizovať. Momentálne vyrábam terchovskú muziku, urobil som husle, na ktorých je Jánošík. Piplem sa, nie všetko sa na prvýkrát podarí. Každý krok sa učím postupne. Rád by som sa stretol s niekým, kto robí niečo podobné. Na Slovensku som jediný. V Čechách je jedno vydavateľstvo, ktoré má teraz záujem vydať vo svojej publikácii moje diela. Uvidiíme. Časť z nich vystavujem vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, kde výstava potrvá do konca mesiaca."

Hovoriť s pánom Müllerom by sa dalo hodiny, desiatky hodín by sa dali obdivovať jeho diela. Práve on je totiž príkladom toho, že aj táto zložka slovenskej kultúry v neľahkých časoch ešte prežíva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.