príhode prespala posledných 15 rokov v "trvalo vegetatívnom stave" a pred necelými dvomi týždňami ju odpojili od vyživovacieho prístroja. Stalo sa tak po kolotoči súdnych rozhodnutí a pár minút po tom, čo Najvyšší súd USA zamietol posledné odvolanie smerujúce k znovuobnoveniu výživy.
Ako je známe, návrh na vypnutie prístrojov podal exmanžel (dnes opatrovník zo zákona) asi pred ôsmimi rokmi. Odporcami, ktorí chceli Terri Schiavovú uchovať pri živote (?), sú jej rodičia. Kauza už prešla všetkými inštanciami všetkých možných súdov i rozhodovacími grémiami politiky a po včerajšom verdikte by už aj tak nič ďalšieho nemohlo nasledovať.
Príbeh Terri, ktorý doslova zdvihol zo stoličiek celý svet, je medicínsky, právne a eticky taký komplikovaný, že vyslovovať bohorovné a priamočiare súdy, a ešte od počítača z Košíc, je nemožné. Autor si ani netrúfa, niekoľko momentov kauzy (ktorá sa môže zopakovať niekedy aj na Slovensku) je však varovných. Ak nie desivých. Predovšetkým: Takrečeno v priamom prenose sledujeme precedens, ktorý smeruje k latentnému rozšíreniu pojmu eutanázie. Doteraz pod týmto výrazom rozumieme situáciu, keď nevyliečiteľne chorý pacient požiada lekárov (príbuzných) o ukončenie svojho života a utrpenia. Katolíci a konzervatívci sú proti a pokladajú to za "asistovanú samovraždu"; liberáli uznávajú právo jedinca rozhodnúť sa pre smrť v takejto extrémnej situácii. V prípade Terri však o "pravú" eutanáziu nejde; žena, o ktorej je reč, neprosí o vypnutie prístrojov, netrpí, my nevieme, čo chce. Len opatrovník-exmanžel tvrdí, že kedysi ešte pred svojím nešťastím, ktoré ju uvrhlo do "trvalo vegetatívneho stavu", sa údajne raz vyjadrila, že keby bola v takomto stave, zvolila by odchod zo sveta. Americké súdy prijali toto svedectvo ako autentické a dostatočné, ale - konali správne? Ak aj uveríme exmanželovi, ktorý si už dávno založil vlastnú rodinu a teda nie je Terri dnes najbližší človek, môže byť vyhlásenie spred 15 či koľkých rokov dnes určujúce pre takéto definitívne rozhodnutie?
Iste, lekári hovoria, že šanca na prebratie a návrat do - aspoň invalidného - života bola u Terri fakticky nulová. Dobre - ale zomrieť ona nechcela tu a teraz. Aj keď akceptujeme liberálne stanovisko o práve na individuálne rozhodnutie o sebe, to môže vychádzať iba z terajšej vôle a pocitov. Americké súdy povedali, že nie, stačí jedno svedectvo kedysi z minulosti, že sa v tomto zmysle vyjadrila... Toto nevyzerá dobre - aj keď je poriadna odvaha ísť do sporu s toľkými sudcami...
Iná vec. Lekári hovoria, že stav nešťastnej ženy bol beznádejný. Niet dôvodu neveriť. Celkom mŕtva ale tiež nebola, všakáno. (Hoci v Amerike niektorí písali, že Terri nežije, ale "funguje".) To by táto debata neprebiehala. Vyvstáva otázka, kto všetko získa v budúcnosti právo rozhodovať o tom, ktorý život je ešte hoden predlžovania a ktorý už nie. Kto ešte žije a kto už iba "funguje"? Ktorý "vegetatívny stav" je už zrelý na odmontovanie trubičiek a ktorý je hoden ešte umelej výživy? Nezabúdajme, že základné životné orgány Terri Schiavovej sa správali skoro normálne - iba mozog nie. Ak v nej už život nie je, tak čo to je? My - ľudia, (samo)sudcovia, doktori - sme sa ale uzniesli, že jej život už nie je život. Kde to skončí? Už sme počuli o jedincoch, čo sa narodili slepí a hluchonemí zároveň, resp. o takých, čo nemajú všetky štyri končatiny. Kto dnes zaručí, že po Terri sa nepôjde ďalej a raz ktosi nepovie, že títo by si tiež priali, aby sa už dlhšie netrápili, keby sa vedeli vyjadriť...?
Z úplne opačnej strany: Lekárska veda (umenie?) sa v súčasnosti dotiahla na úroveň nepredstaviteľnú napr. pred 50 rokmi. Za Busha mladšieho doktori bežne zachraňujú stavy, ktoré boli ešte za Busha staršieho beznádejné. Na ulici denne stretávame ľudí, ktorých by sme pri inej úrovni medicíny už desaťročia nestretávali, pretože by zomreli na zdravotné príhody a choroby, ktoré sú na začiatku 21. storočia liečiteľné či azda aj - banálne. Zároveň si ale nemôžeme zakrývať, že zdroje na zdravotníctvo sú obmedzené a debatuje sa o tom denne nielen na Slovensku, ale po celom svete. A úroveň starostlivosti a liekového komfortu sa bude ďalej rapídne zvyšovať a populácia rapídne - starnúť. Možno nie je veľmi vzdialená doba, keď lekári zvládnu umelo predlžovať fakticky každý život, ktorý by sa "normálne" už skončil. Takže: Nebude vyspelá euroatlantická spoločnosť napokon nútená nejaké "oficiálne" hranice prirodzeného dožitia (civilizačnej ohľaduplnosti) nastoliť?
Ťažké otázky. Tragický príbeh Terri Schiavovej k nim nástojčivo vyzýva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
