rímskokatolíckej cirkvi, publikoval v poľskej tlači básne, divadelné hry a eseje o umení pod pseudonymami Andrzej Jawieň, Stanislaw Andrzej Gruda či Piotr Jasieň. Po nástupe do pápežského úradu vypukol na celom svete obrovský záujem o jeho rozsiahle dielo, no na Slovensku sme sa s ním, predovšetkým s jeho poéziou, začali zoznamovať až po roku 1989.
Pri príležitosti prvej návštevy Svätého otca u nás v roku 1990 vyšla zbierka Brehy duše, o štyri roky neskôr výber V hlbinách jasu. Obe pripravil a preložil Vlastimil Kovalčík, ktorý paralelne uvádzal poéziu Jána Pavla II. aj v časopisoch.
Osobitné miesto v jeho básnickej tvorbe má Rímsky triptych, ktorý je nielen pravdepodobne posledným pápežovým dielom - dokončil ho v roku 2002, ale, ako pripomína Vlastimil Kovalčík, súčasne prvým, ktoré Svätý otec nepublikoval pod pseudonymami alebo občianskym menom, ale pod svojím pontifikálnym dvojmenom Ján Pavol II.
"To, čo bolo tvárne - stáva sa beztvaré. / To, čo bolo živé - je teraz mŕtve. / To, čo bolo pekné - je teraz ohyzdnosť spustošenia. / A predsa nie celý zomieram, / čosi nezničiteľné vo mne trvá," píše Ján Pavol II. v druhej časti triptychu, ktorá sa odohráva vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke s Michelangelovými freskami. "Ľudia, ktorým bola zverená starosť o dedičstvo kľúčov, / sa schádzajú tu, dávajú sa ovládnuť sixtínskou polychrómiou, / víziou, ktorú zanechal Michelangelo. / Tak to bolo v auguste, a potom v októbri pamätného roka dvoch konkláve, / a tak bude znova, keď nadíde potreba, / po mojej smrti. / Je potrebné, aby k nim hovorila Michelangelova vízia."
Autor: ba
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
