Evidentne trpiaci ľudia ešte v sobotu popoludní striedavo vchádzali a vychádzali z chrámu a čakali na lavičkách na aspoň nejakú správu o zdravotnom stave jediného slovanského pápeža v histórii. Mladší so slúchadlami v ušiach nervózne počúvali správy. V sobotu večer už bolo rozhodnuté. Pápež umrel. Počas víkendu azda nebolo Poliaka, ktorý by sa za svojho rodáka Karola Wojtylu nemodlil, alebo aspoň na neho nemyslel.
"Myslíme na neho a modlíme sa za jeho utrpenie. Taký pápež ako Ján Pavol II. už nebude. Pamätám si ho, bol to krásny človek, Poliak," plače pred bazilikou staršia žena, ktorá sa s pápežom stretla pred niekoľkými rokmi pri jeho návšteve rodiska.
Modliace sa Wadowice prvé nočné piatkové informácie o pápežovej smrti doslova zaskočili, aj keď o jeho možnom konci sa už rozprávalo dlhšie.
"Vedeli sme, že to môže prísť, ale bolo to strašné. Zomrel pápež, hovorili všetci a plakali. Vtedy to tak ešte nebolo," s úľavou dodáva žena.
V bazilike s ukrižovaným kristom zahaleným bielym plátnom hodiny kľačia ľudia, modlia sa, spievajú chorály a postupne pred oltárom zapaľujú sviečky. Kľačiace dievčatko s privretými očami a s ružencom v rukách dojímavo odrieka modlitby. Do pápežovho rodného domu na Kostolnej ulici s vatikánskymi vlajkami, len pár metrov od baziliky, prúdia davy pútnikov, ktorí chcú vidieť ako žil. Muž v kňazskom rúchu tvrdí, že sme neboli svedkami iba pápežovho, ale aj vlastného ľudského utrpenia.
"Tak ako bolo jeho utrpenie aj naším, tak bol aj jeho pokoj, s ktorým údel príjmal, aj naším pokojom," dodáva vyrovnane kňaz.
Jerzy Kozlowski, 82-ročný spolužiak Karola Wojtylu z gymnázia, na ulici pomaly odjedá z krémešky a ťažko hľadá slová, keď hovorí o pápežovi. Tvrdí, že najväčšší smútok pociťujú práve tí ľudia, ktorí Karola Wojtylu poznali ešte predtým, ako sa stal pápežom a zopakuje to ešte raz - ten smútok musí byť väčší, je väčší.
"Spoznali sme sa ešte pred vojnou. Chodili sme na jedno gymnázium. Karol chodil o dva ročníky vyššie. Často sme sa nestretávali. Viete, boli starší, nechodili s takými usmrkancami, ako sme boli my," spomína spolužiak zo strednej školy a aspoň na chvíľu sa pri tejto vete usmeje. Pozrie sa na krémeš, ktorý drží v ruke a len tak prehodí, že tento koláč mal vraj rád aj pápež.
Jerzy Kozlowski si pamätá na predvojnového Wojtylu. Spomína na neho ako na pekného mládenca, ktorý v škole vynikal v humanitných predmetoch.
"Chcel byť hercom, ale potom odišiel do Krakowa, prišla vojna a všetko sa zmenilo. Spomínam si na divadelné predstavenia, bol dušou súboru," hovorí.
Cez vojnu univerzity pozatvárali a podľa spolužiaka sa niekedy v tom čase Karol Wojtyla rozhodol pre svoju budúcu životnú cestu.
Nad otázkou, aký je Ján Pavol II. pápežom, starý pán dlhšie uvažuje, pousmeje sa a odpovedá: "Neviem, či poznám niekoho lepšieho od pápeža. Pamätám si, že jednému chudákovi raz daroval svoje topánky a sám chodil v deravých. Je to výnimočne dobrý muž. Nerozumiem, ako môže byť taký svätý človek, tak dlho a tak ťažko chorý, nerozumiem."
Wadowice a celé Poľsko smúti. Ľudia v uliciach už nevedia, či čakali na zázrak, alebo na vykúpenie. V jednom sa však zhodli - pápež bol a je Poľsko a Poľsko bolo a je pápež.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
