zdravotný stav už týždne očakával, svetovú tlač zaplavili monumentálne nekrológy a eseje, evidentne pripravované v dlhom predstihu. K tomuto pretlaku niet už čo vlastného pridať, ak len človek rovno nie je vatikánológ, religionistik, eventuálne fundamentálny katolík.
Význam pápeža Jána Pavla II. evidentne presahuje obzory inštitúcie, na čele ktorej stál a ktorú stelesňoval. K tejto osobnosti sa viaže hneď niekoľko historických záznamov: 26-ročný pontifikát Karola Wojtylu je tretí najdlhší v histórii rímskej kúrie, bol prvým Netalianom na stolci a pápežom, ktorý absolvoval ďaleko najvyšší počet zahraničných ciest. Nad tieto štatistické záznamy však vyniká rozmer duchovný, ktorý vtlačilo jeho pôsobenie na tvár planéty. Ak aj nemusí byť pravdou (a asi ani nebude) názor istého amerického politológa, že jeho smrť ovplyvní väčšmi nekatolíkov ako katolíkov, je určite prvým pápežom, ktorého dielo a odkaz vyryjú hlbokú brázdu aj v mimocirkevnom svete. Ján Pavol II. totiž naozaj zmenil vonkajšie vnímanie viery a vtiahol do zdanlivo vnútroliturgických polemík i ateistov, agnostikov a liberálov. Podarilo sa mu to v dobe, ktorá stále väčšmi podliehala (a podlieha) kultu mladosti, sily, zdravia, odpočinku a zábavy, teda tomu, čo vytrvalo kritizoval. Jeho bezvládnosť a utrpenie, ktoré mu pôsobilo objavovanie sa na verejnosti v posledných rokoch života, boli akoby priamou výzvou moderným "lifestylovým" filozofiám a nemou pozvánkou k rozjímaniu - vidíte, ľudský život môže byť hodnotný a dôstojný aj bez rozkoše a konzumu. Ťažko pritom viniť tohto pápeža, že by svoje názory vnucoval, dokonca ani v rámci cirkvi to nerobil. Skôr na nich nástojčivo trval.
Isteže, ako pripomenuli podaktorí, Ján Pavol II. sa v mnohých veciach mýlil. No - nebude to rúhanie, ak napíšeme, že aj pápež je iba človek. Presne tak, ako jeho kritici; napríklad francúzsky esejista, ktorý tvrdí, že "Ján Pavol II vojde do histórie ako pápež, ktorý nebol priateľský k ženám", sa môže mýliť tiež. Nie je jasné, prečo by dvetisícročná inštitúcia mala prepisovať svoje dogmy v duchu napr. antidiskriminačných zákonov, ktoré sú "staré" tak 10 rokov. Dokonca to nie je jasné ani vtedy, ak sú tieto dogmy (celibát, výraznejšia účasť žien v cirkevnom živote) v rozpore s prevažujúcimi náladami v postmodernej spoločnosti. Fakt je, že napr. nepovolenie prezervatívov v boji proti AIDS či boj proti akýmkoľvek formám antikoncepcie postráda nielen racionálnu, ale i mravnú logiku. Ján Pavol II. sa mohol mýliť, nikto ho však nemôže viniť, že by účelovo konal proti svojmu presvedčeniu. To, čo sa u neho dá s tisícpercentnou istotou vylúčiť, je prekalkulovaný, zištný, postranný úmysel. Na rozdiel od iných mocných tohto sveta, či aj niektorých jeho predchodcov-pápežov, všakáno. Slovo pokora naplnil Ján Pavol II. činom ako nikto iný - spravidla nevynechal príležitosť ospravedlniť sa za viny a prechmaty, ktorých sa rímskokatolícka cirkev dopustila v bližšej či aj vzdialenejšej minulosti. Toto by si mal dobre všimnúť napr. súdruh Ševc, ktorý mal tú drzosť vyhlásiť, že "majú s pápežom veľa spoločného".
Po Jánovi Pavlovi II. tu zostáva paradox - ako výrazne konzervatívneho pápeža ho vníma viacmenej pozitívne aj svet liberálnych intelektuálov a médií. Toto je mimoriadne pozoruhodné, pretože práve katolícka cirkev je vnímaná ako hlavná prekážka v ceste postmoderného pokroku. Kto by si nepamätal napr. nedávnu kauzu Buttiglione? Pápežov presah spočíva asi v tom, že oddanosť hodnotám, ktoré hájil a presadzoval, z neho vyžarovala s odzbrojujúcou silou a presvedčivosťou. Toto by si pre zmenu mohli všimnúť tí slovenskí cirkevní hodnostári, ktorých dôveryhodnosť bola spochybnená, ale nevedia sa dopracovať k poznaniu, že v prípade duchovného je aj sľub spolupráce s diablom (bez ďalšej aktivity) v rozpore s hodnotami, ktorých sú zvestovateľmi.
Špecifikom stredouerópskych spomienok zostáva podiel pápeža na zrútení komunistických diktatúr. Mikloško tvrdí, že práve zvolením Karola Wojtylu sa na Slovensku "začala éra otvoreného zápasu o vieru". Jeho dve návštevy v Poľsku boli nesporne obrovskou vzpruhou nielen pre katolícku, ale aj "bezbožnú" antikomunistickú opozíciu. Ján Pavol II. bezpochyby rozleptával moc najmä poľských vládcov, ale moc Kremľa, čo bolo rozhodujúce, oslabil ten, čo odišiel z tohto sveta pár mesiacov pred ním - Ronald Reagan.
Definitívne slovo o pozícii Jána Pavla II. v dejinách vyrieknu až historici, ktorí sa ešte ani nenarodili, alebo - prinajlepšom - dnes sedia v školských laviciach. Z perspektívy svojich súčasníkov však nesporne patrí do užšieho výberu osobností storočia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
